Rýchly spád XXVII. (novela)

- Moje dni sú zrátané, s tým nič nenarobím. Každého dni sú zrátané, avšak pri niektorých osudoch je tých dní tak poskromne, že keď sa dajú dokopy čoby roky, tiež je to málo. Sudička je buď lenivá narátať viacej, alebo to jednoducho nevie. Ja predsa viem, že umieram. Stále si hovorím, že veď aj keď som bola zdravá, tiež som vedela, že raz zomriem, ale to bolo niečo iné. Nevedela som kedy. Teraz to už viem. Bude to skoro, veľmi skoro. – No razom bol pri nej Karol, jej prvý a posledný, skrátka jediný muž jej života a všetky smutné myšlienky zahnal. Pri Karolovi sa umieralo úplne inak ako bez neho. Ale nemyslime si, že to nebolo bolestivé, len tá bolesť bola iná. Karol bol ten najlepší liek.

Eliška smrť vláčila na svojom chrbte. Nosila ju všade so sebou a vedela, že ju už nijako a nikdy neodplaší. Že ju nezaženú ani kvantá liekov, ani ožarovanie, ani injekcie, ani slová útechy od lekárov. Karol tú svoju dvakrát odohnal – pozerala na svojho manžela – Karol to znova dokázal. Ale ona to nedokáže.

Je vlastne záhadou nad záhady, že Eliškin otec sa nedozvedel, že sú svoji. Nemal mu to kto povedať, pretože všetci zasvätení vedeli, že prezradením by Eliške otec spravil peklo, a ona mala toho aj tak dosť. Jemu stačilo, že bývala u Karola a keby ešte vedel, že je to už jej manžel, ani len pomyslieť. Aj primár bol rád, že Eliška už nie je hospitalizovaná a tým pádom by sa mu lepšie pred Drinkom vykrúcalo, ak dôjde na lámanie chleba. Eliška trvala na tom, že si nechá svoje priezvisko a Karol to neriešil. Deti nikdy mať nebudú, to je jasné, preto priezvisko netreba riešiť.

Keďže mala od otca pokoj, ako čas plynul, obaja mohli pokojne sledovať, ako sa Karolove milované stromčeky zafarbili dobiela, ružovkasta a on sa spolu s Eliškou z toho tešil. Neprial si nič iné, iba aby vyzdravela, aby porazila tú hrôzu tak, ako on už druhýkrát. Pod kvietočkami na stromoch sa objavili malinké guľôčky, ktoré sa postupne zväčšovali. Karol bol presvedčený, že jeho drahá sa vylieči, Eliška verila pravému opaku.

Beáta chodila za svojou dcérou tajne, ale tak často, ako sa len dalo. Karol starší zasa trávil doma čoraz menej času a v záhrade spravil len to najnevyhnutnejšie. Elišku mal rád iba zo začiatku, ako nevestu ju nemohol vôbec vystáť. Keby to len mohol z Karola vyfackať, vytrieskať, keby to len pomohlo! Síce ju pozdravil, spýtal sa jej ako sa má, ale na viacej sa nezmohol, pretože pretvarovanie nebolo nič pre neho a na chate mu bolo čoraz lepšie. Napokon – vravel si – nie som už najmladší, otrčím raz kopytá a potom nech si ten blázon robí čo len chce. Keby ju iba mladú, zamilovanú a hlúpu prekacoval v posteli, to by bol rád. Ale manželstvo?! Toto mu bol čert dlžen. A pri tom „čert dlžen“ otcove myšlienky uzatvorili kruh a všetko sa začalo nanovo.

Nechajme úbohých na duchu riešiť svoje, čo riešenie nepotrebuje. Človek ako bytosť je schopná dumať celé hodiny nad totálnymi hlúposťami, no rovnako aj nad dôležitými vecami. Napríklad taká stálosť, nejaký ten ostrovček v rieke života. Nič nie je predsa stále, nič netrvá večne; všetko sa neustále mení, každou sekundou je všetko iné. Kde vziať nejaký zmysel života v tomto nekonečnom kolotoči nestálosti?

Karol nad tým dumal nejeden raz a Eliška nebola na tom inak.

V sebe samom, vravela si. Nikde na svete sa nedá nájsť pokoj, iba v sebe samom sa to dá. Nikde sa nedá ujsť, nikde. Všade sprevádza človeka strach, nepokoj, otázky, myseľ totiž nemá gombík, ktorým sa vypne. A predsa, napriek strachu o svoj život a veľkej fyzickej bolesti, ktorú jej diagnóza priniesla, uvedomovala si, že iba zdieľanie života s niekým druhým mu dáva zmysel. Nič iné. A že žiadny zmysel nie je v tom, aby sa bála čo bude o rok, pretože už zajtra tu byť nemusí. Tie jej myšlienky boli ako taká minca, ktorá sa neustále krútila a raz spadla na tú, raz na onú stranu. Raz sa tešila, že bolesť pominie, inokedy si vravela, že by tu ešte dlho chcela byť. Ona sama nevedela. Nikto nevie, a to je dobre. Nevedomosť nechá ešte všetky naše radosti a starosti budúcnosti čakať v ich čakárni. Majú čas, vlak im ešte nejde.

- Veď kto z ľudí vie, že sa zajtra zabije na aute, kto skutočne vie, že zajtra vyhrá  na športke? -

Preberali to s Karolom niekoľkokrát a vždy prišli k tomu istému záveru, že sme tu a teraz a to tu a teraz neustále pokračuje.

„Eliška, ako mladý som mal veľké plány. Ale až časom som zistil, že jediné čo naozaj chcem a potrebujem, je mať niekoho rád. Napríklad tieto stromy. No teraz mám teba.“

Aké smiešne, hlúpe jej prišlo všetko náhlenie sa za peniazmi, majetkom a postavením niektorých ľudí, napríklad aj jej otca. A vravela si, že až sa raz socializmus vyvinie až do toho želaného komunizmu, ona vydrží v jedných topánkach a jednom kabáte bez problémov, ak len bude mať niekoho pri sebe a bude zdravá. S tým nebude mať ako správna súdružka žiadny problém.

Priala si, aby o niekoľko rokov zdieľala rovnaký  názor, aby tomu verila stále. No na to musí zostať nažive, inak by to nešlo. Nie, z celej doby jej choroby si ani na minútu si nepomyslela, že je na ceste ku zdraviu, alebo zdravá, keď sa jej výsledky rapídne zlepšili. Myslela si to o Karolovi, ale o sebe nie. Zdravému je inak, hoci výsledky vraveli, že stačí už len máličko a má boj vyhratý.

Diagnóza z nej nespravila ani optimistu, ani pesimistu, ale realistu. A to takého vycibreného, že verila len tomu, čo videla, čo zažila. Ostatné sa pre ňu rovnalo snom či povedačkám.

Karol okolo svojej drahej behal, točil sa, sprevádzal ju všade. Jej sa zdalo, že ju až zbytočne rozmaznáva, no on to všetko prevrátil na starostlivosť o pacienta. Milovaného pacienta.

- Keby som sa mu smela odvďačiť za toto všetko, keď to raz bude potrebovať – dumala Eliška pre seba. Keď to nevydržala, tak mu to aj povedala.

Chodievali spolu na bylinky do prírody, opekali si na záhrade zemiaky. Počas sparných dní Eliška pripravovala citronádu vo veľkom sklenom džbáne a robili si jedlá z toho, čo si dopestovali.

- Aké by to bolo super, byť zdravá, chodiť do práce a tam sa tešiť, že doma sa stretnem s Karolom. Aké by to bolo nádherné. Nič iné si ani neželám. Spravila by som mu večeru, po nej by sme sa porozprávali, čo sme v ten deň zažili, posedeli pri hudbe a víne, šli sa prejsť, pomilovali by sme sa. Vlastne, veľmi málo stačí človeku ku šťastiu, veľmi málo. -

Eliška, je mi tak ľúto, že o skromné priania obyčajných ľudí sa život tak pramálo zaujíma. Tí skutoční hrdinovia skromnosti, ktorým ide iba o bežné radosti života, tí zomierajú bez splnených túžob. Nikomu nechcú ublížiť, nikoho nechcú pripraviť o to, čo mu náleží, iba si troška užiť radosti, keď už sa tu na tejto planéte ocitli. Poučení z všetkej tej bolesti, cez ktorú prešli, razom vidia, čo je naozaj dôležité. Teda iba tí, ktorí o to poučenie stáli.

- Aké by to bolo úžasné, keby bola zdravá, keby som sa v práci na ňu tešil, ako sa spolu zídeme a strávime neskoré popoludnie a večer. Pri hudbe, pri rozprávaní, milovaní... A potom celý víkend! Tu v tejto záhradke, medzi mojimi milovanými stromčekmi. -

Ach Karol, ani Ty si sa nám nezmenil, iba ak k lepšiemu?

O čo by bolo na svete lepšie, keby sa ľudia skutočne tešili za tými, čo sa tešia za nimi! Ďobkať si navzájom z rúk, kŕmiť sa ako vtáčia mamička kŕmi svoje maličké. Všetko vám môžu vziať, ale skromnosť nie, tú vezmú iba zo životom a potom, čert ber aj skromnosť, keď niet srdca, kde by sídlila a živého človeka, ktorého cibrí a teší.

Na tej malej drevenej lavičke, kde sa usilovnosťou zmestia traja, ale so všetkou pohodlnosťou dvaja, sedávala Eliška, raz sama, inokedy s Karolom. Dovtedy tam sedával Karol s otcom. Ale sem tam sa stalo, že tam sedeli traja. Ako v jednu sobotu, keď dozreli skoré jablká a Karol narobil veľký hrniec kompótu, vychladil ho a ponúkol svoju žienku i svoju svokričku. Za príjemné popoludnie sa hrniec vyprázdnil.

Dubová lavička zniesla na sebe sny a túžby troch ľudí. Azda preto, že u všetkých boli rovnaké.

- Nech si tu pre mňa za mňa s ním sedí už ako so starým dedom, ja už budem stará baba, na tejto lavičke, v dôchodcovských papučiach a chlpatým kocúrom na lone. Len nech je zdravá - húdla si pre seba Beáta, ako do seba hádzala vidličkou veľké kusy sladkých mäkkých jabĺk. Krásny príklad toho, že pre zdravie oželieme veľmi veľa. Ako by jej – prepánajána – mohlo vôbec vadiť, že jej zať je v jej rokoch?!

„Bola si za ňou u neho?“ spýtal sa vždy po takej návšteve doma Dušan. Eliškine meno povedal len zriedkavo, Karolove nevyslovoval vôbec.

„Bola, vyzerá veľmi dobre, je to na dobrej ceste.“ A viac sa nepýtal, viacej nebol zvedavý. Niekde tam žila s „tým oným“ a to mu stačilo. Takže už neumiera, tá jeho podarená dcérenka. Ešte vždy tu bola nádej, že dostane rozum a od Karola odíde.

Nič však netrvá večne, ani leto plné rozhovorov na dubovej lavičke, plné voňavých ovocných kompótov a za všetko dobré a pozitívne sa platí daň.

Prišla jeseň, čas oberačiek a Karol tu stál, s oberákom, hovoriac si v duchu, že takto pred rokom sa vrátila, ale teraz ju už nemá. Porazil ju. Stál tu, pri debničkách plných jabĺk a pozeral ponad kríky tam, smerom k lavičke, kde sedela s knižkou Eliška. Tieto chvíľky! Skutočne to boli iba chvíľky, ale cenou sa im nevyrovnalo vôbec nič. Celý vesmír je krásny, aj tieto jablone ovešané plodmi do neho patria, ale nič, nič na svete nie je také krásne, úžasné, dokonalé, nádherné, povznášajúce a pokojom naplňujúce, ako schopnosť mať rád. Karol si to takto vtedy pozerajúc na svoju Elišku nepovedal, iba to cítil. A na skutočný opis toho, v čom plávala jeho duša, tak na to ja, bohužiaľ, nemám postačujúcu zásobu slov.