Rýchly spád XXVIII. (novela)

Vonku fúkal jesenný vietor, ktorý zhadzoval z Karolových ovocných stromov farebné lístie. V útulnej kuchyni za stolom sedel Karol, Eliška zakrútená v deke a mama Beáta. Karol Beáte navrhol, aby u nich na noc zostala a ona súhlasila. Eliške nebolo cez deň dobre, ale teraz, v jej milovanej spoločnosti, sa jej nálada zlepšila a tešila sa z prítomnosti dvoch najmilovanejších ľudí. Nič sa jej nechcelo rozprávať, iba počúvala, ako sa mama rozpráva s Karolom – o čom inom – o jabĺčkach. Eliška driemala, sem tam si sŕkla čaju, až napokon zaspala. Karol ju preniesol opatrne na rukách do svojej izby do postele. Potom sa vrátil späť.

„Nezobudila sa?“ spýtala sa ticho.

„Nie, bola už dosť unavená. Myslím, že prespí celú noc. Dnešný deň bol pre ňu dosť vyčerpávajúci.“

Beáta ľúbila svojho manžela, ale Karolovi nesiahal ani po členky. V ničom. Bola presvedčená, že nikto iný okrem Karola by sa o jej dcéru tak dobre nestaral. Veľmi si preto Karola vážila. Eliškin vlastný otec sa nezaujíma o svoju dcéru, ale to teraz nechcela riešiť.

„Ja sa ti asi nikdy neodvďačím za to, čo pre Elišku všetko robíš.“

„Je mojou manželkou, je to moja povinnosť.“

„Ale predsa to nerobíš len z povinnosti?“

Na odpoveď iba záporne pokýval hlavou. Karol videl, že Beáta nad niečím úporne uvažuje a s tými myšlienkami bojuje. No nepýtal sa jej nič.

Beáta skutočne uvažovala nad tým, ako jej dcéra tam hore spí a pritom zomiera a ona, jej matka, s tým nič nedokáže urobiť.

Rozprávali sa dlho do noci. Beáta povedala Karolovi svoj príbeh a on zasa jej ten svoj. Nepovedali len to, čo nevedeli. Pozorne ho počúvala a vravela si: tak toto je ten muž, ktorý od plakal od šťastia, že má moju dcéru za manželku. Toto je ten muž, ktorý ju ako pierko, unavenú od bolesti a spiacu vyniesol hore do ich spoločného kráľovstva. Toto je ten muž, pre ktorého sa jeden otec vykašľal na svoju dcéru. Potom razom otočila na Karola hlavu a z očí jej prúdom tiekli slzy, no pokojne bez chvejúceho hlasu sa ho spýtala.

„Karol, ty si ju dvakrát porazil. Pomôž Eliške. Ako si to dokázal?“

- Rovnako plačú, len tak akoby mimochodom. Tečú im obom prúdy sĺz, bolí ich to, no predsa sa nechvejú a nevzlykajú zúfalstvom. Moje dve hrdinky. -

Karol pozeral odovzdane a pokorne pred seba. „Neviem sám, ako som to dokázal. Asi to dokázali lekári, ja neviem. Myslím, že časom sa znova vráti... Ako rád by som Eliške pomohol. Zomrel by som za ňu. Sú veci, ktoré nie sú v našich... silách a možnostiach. Ale veď, Eliška ešte svoj boj nevzdala.“

„Myslíš? Ja som presvedčená o opaku. Vidieť ju zom... vidieť ju takto, to neskutočne bolí.“

„Nezomrela. Stále žije a stále má nádej.“

„Karol, ty si zrejme jediný človek, ktorý verí, že je to na dobrej ceste.“

„Vieš, ako mi bolo, keď som bol chorý prvýkrát? Vyzeral som oveľa horšie a myslel som si, že zomriem každú chvíľku.“

„Vážne?“

„Vážne.“

„Ale ja poznám veľa ľudí, ktorí...“

„Nevadí, koho všetkého poznáš. Poznáš aj mňa a ja negujem negatívne prípady. Pozri Bea, my jej nepomôžeme týmito debatami. Eliška sama nechce rozprávať o svojom stave. Vypočujem si ťa, pokojne sa vyplač, ale nezúfaj mi tu, ja si nechcem ani len pripustiť, že Eliška zomrie. Viem, že je to možné, ale možné je absolútne všetko. Ber to tak.“

„Som jej mama, je to pre mňa hrozné.“

„To ja predsa veľmi dobre viem.“

- Budem ho mať ešte radšej. Spravím všetko, čo bude v mojich silách. A keď vyzdraviem a budem mať opäť silu všetko robiť, budem ho nosiť aj na rukách. Každou jednou minútou odteraz budem Karola milovať ešte viac a viac a viac a viac mu to budem dávať najavo. Navždy a naveky, iba jeho. – Toto si Eliška sľúbila, keď sa ráno prebudila vedľa neho a potrebovala sa dostať na wécko. Bola taká slabá, že sa ledva dvihla a pridŕžajúc sa stien, odišla a vrátila sa. Karol stále spal a tak sa nasmerovala k nemu a pozerala na neho. Všetku energiu, ktorú v sebe nazbierala, vkladala do myšlienok a pocitov, ktorými Karola milovala.

Eliška, moja úcta. Ja byť na tom ako ty, neviem čo by som robila. Ty si ale skutočná hrdinka. Vo svojom bolestne sa blížiacom konci nachádzaš všetko to, čo iný nenájdu za svoj celý, často dlhý život. Eliška, ak aj odídeš tam, odkiaľ niet návratu, budem si Ťa pamätať pod menom, ktoré by ti dal nejaký skúsený náčelník ako Tú, ktorá skutočne milovala.

Eliška ešte okúsila riadnu dávku medicíny, ale všetko bolo už len nejakým predlžovaním jej trápenia. Nechcela byť v nemocnici. Ešte okúsila aj pohľady svojho svokra, ktoré boleli a na ktoré ani morfium nezabralo. A čo je najhoršie, videla a okúsila bolesť svojho najdrahšieho, ktorý si až teraz plne pripustil, že to čo vidí, je skutočné umieranie. Videla počas chvíľ svojho vedomia jeho bolesť a strach a Karol ju stále držal za ruku.

- Snáď ešte stihnem byť s maminou, keď príde z práce. Je mi tak... zle. Ale Karol je pri mne, on je stále pri mne. Sedí pri mne, spí pri mne. Stále je tu, nikdy nie som sama. Ale ak sa nabudúce prebudím, už tu snáď bude aj mamina. -

Veľakrát sa Eliška zobudila a pozrela na Karola. Až raz už nie. Zomrela vedľa neho tíško v spánku, tu na jeho posteli, na ktorej spal azda počas všetkých nocí svojho života, tu, kde sa spolu milovali prvýkrát, kde spolu spávali ako manželia. Keď si to uvedomil, akosi pokorne to prijal. Nerozplakal sa hneď od žiaľu, ale chcel s ňou ešte pokojne byť. Bola stále tu, biela ako vosková sviečka, len ten blikotajúci plamienok zhasol. Nedalo sa všimnúť, kedy presne.

- Mala si pravdu, Eliška, mala si pravdu. Ty si to celý celučký čas vedela, len ja som tomu neveril. Ty si vedela, že odchádzaš. Snáď preto som tomu neveril, že odchádzaš, lebo mne sa cesta dvakrát zrušila. Ale ak budem mať ešte raz ísť, pôjdem aj ja, pôjdem za tebou Eliška. Sľubujem ti. -

Zomrela Eliška, jeho manželka, posledná žena jeho života. Tá, ktorá tak náhle vtrhla do jeho života a pomohla mu vyhrať jeho druhý boj. On jej, žiaľ, nepomohol. Vyhrať jej nepomohol, ale pomáhal jej bojovať do poslednej chvíle. Teraz to však bolo už všetko akosi jedno.

Takto pred rokom sa sotva spoznali a teraz už Elišky nieto.

Zavolal Beáte do práce a tá okamžite prišla. Bol na svete len jeden človek, ktorého Beáta spolu s Karolom milovala a teraz spoločne toho človeka mŕtveho objímali.

Keď Elišku odviezli a Beáta odišla domov, Karol sa prechádzal po svojej záhrade a snažil sa upokojiť sa.

Život bol razom tak prázdny a pustý. Snažil sa, aby Elišku pochovali hneď ďalší deň, no nedalo sa, až pozajtra.

- Ak sa zajtra nezbláznim, tak nikdy sa nezbláznim. Bože môj, Eliška, tak ty si mi zomrela. Ty si nám zomrela a odišla si tak tíško, ako myška. Eliška, s tebou zomreli pre mňa aj všetky ostatné ženy. Ak by som mal žiť ešte sto rokov, žiadna ďalšia nebude. -

No potom vošiel dnu a tam ho to zlomilo. Zviezol sa na zem a nahlas sa rozplakal. Plakal až strach a hrôza, nikdy tak neplakal. Plakal dlho, ležal na zemi.

„Ahoj, čo sa tu váľaš po zemi? Kde je Eliška?“ Karol to nepočul, zbadal až, že niekto pred ním stojí. Hučalo mu v ušiach. Dvihol sa na kolená a pred sebou zbadal otca.

„Tak povieš mi, Karol, čo sa deje a prečo tu robíš čo robíš?“

Karol nemohol uveriť tomu, že otec to nechápe. Karol mu chcel odpovedať, no miesto odpovede zasa spustil nárek a tvár si skryl do dlaní.

„Zomrela?“

Odpoveďou mu bol hlasitý nárek jediného syna. Sadol si na pohovku.

„Bože môj, ešte sa mi syn zblázni. Ľudia zomierajú, vieš? Nebola ti rodinou, tak si to tak neber, lebo sa pominieš na rozume“

Karol tú hrôzu z otcových úst dobre počul. Nič nemohlo bolieť viacej ako Eliškin odchod, no predsa sa ho dotkli otcove slová. Nemohol uveriť, že to otec hovorí tak pokojne a že to myslí vážne. Plačúcimi očami zhrozene na otca pozeral, neschopný slova.

Otec na neho ukázal prstom. „Ja som ti hovoril, že raz ťa to bude všetko sakramentsky mrzieť, vravel som ti to. A už to máš tu. Máš čo si chcel.“

Karol pozbieral všetku silu, aby povedal otcovi stokrát opakovanú pravdu.

„Ja som Elišku nadovšetko miloval. Bola mojou ženou a ty mi povieš, že nebola mojou rodinou. Okrem mamy som nikdy žiadnu ženu tak nemiloval.“

Otec si povzdychol. „Spravila z teba hlupáka za života a ešte aj po smrti ti motá hlavu. A nebuď na tej zemi, prechladneš. Prišiel som si len pre nejaké veci, na noc tu nezostanem, idem späť.“

Dvihol sa a šiel po svojich. Žiadne objatie pre syna, žiadne slovo potešenia. Nevedel, čo si o otcovi myslieť, no vedel, že nikdy už nebude nič také medzi nimi, ako bývalo. Nedočkal sa od neho ničoho. Otec videl jeho bolesť a žiaľ a nepohlo s ním ani to. Napokon - vravel si Karol v duchu - Eliškina smrť nie je moje odreté koleno, aby otec prišiel a pomohol mi ho ošetriť. Eliška bola votrelcom a on sa jej konečne zbavil. Práve preto vlastne nečaká od otca nič. A nikdy viacej čakať nebude.

Keď otec odišiel, Karol zostal spať na sedačke v obývačke. Nedokázal spať v posteli, v ktorej Eliška dneska zomrela. No vyšiel hore po album s fotkami svojej mamy a jednu vytiahol. Oči mu padli na Eliškin nočný stolík. Mala tam položenú jeho fotografiu, tú, ktorú jej dal ešte dakedy v nemocnici, ulepenú od bozkov a sĺz, ochytanú, roztrhanú jej otcom a potom lepenú. Prvýkrát v živote na ňu padli slzy niekoho iného ako Elišky; od bolesti, že už jej tu niet, od radosti, že bol až tak milovaný.

V jednej ruke držal fotku mamy a v druhej Elišky. Zaspal až nad ránom a na jeho vlastné šťastie, prebral sa až popoludní.