Rýchly spád XXX. (novela)

Keď sa na Eliškinom hrobe topil sneh a vpíjal sa jej do večného rubáša, Karol bral lieky pravidelne. Keby ich nebral, častejšie by – ako sám vravel – padal hubou k zemi. Nehrozila mu bezprostredne smrť, ale načo pokúšať?

Prechádzal sa pomedzi svoje milované stromčeky a nemal ani najmenej náladu púšťať sa do roboty. Vedel, že už nikdy nebude tým Karolom ako kedysi, vedel, že sa stalo niečo, čo ho nadobro zmenilo, čo z neho zvlieklo starého Karola a čo z neho spravilo Karola nového. Bola to už druhá komplexná premena Karolovej podstaty. Tá prvá sa stala po jeho prvom vyliečení, tá druhá po Eliškinej smrti.

Raz v čase, keď sa ešte stále sneh topil, šiel na cintorín rovno z práce a prvýkrát sa tam stretol s Beátou. Chodievala tam väčšinou s mužom a navečer. Zvláštne, ale ozaj sa od pohrebu ich milovanej stretli pri jej hrobe prvýkrát až teraz.

„Karol,“ tíško ho oslovila jeho svokra a on sa na jej hlas otočil a niečo mu trhlo tvárou. Keby to nebolo také smutné, mohol to byť úsmev.

„Bea.“ Postavila sa vedľa svojho zaťa a mlčky pozerali na hrob. Nestretali sa, nevolali si, nepísali si, hoci ich spájala Eliška a hoci bývali v tom istom meste.

Bol by sa jej spýtal, ako sa má, ale čož sa môže mať matka po smrti svojej dcéry dobre? A ona by sa ho tiež bola spýtala ako sa má, ale čož sa môže mať milujúci manžel po smrti svojej ženy dobre?

Obaja ticho stále, vedľa seba a pýtali sa v duchu, či bolesť toho druhého je taká hrozná, ako ich vlastná. Môž byť.

Beáta mala v hlave Karola neoddeliteľne spätého s jeho činom na ich svadbe.

- Ako ju len musel ma rád, ako veľmi mal moju dcéru rád. Pretože keby to nebola pravda, akoby som bola svedkom toho, čo sa naozaj stalo? -

Pozerala na jeho profil a potom znova na hrob.

- Veď on nemá svete nikoho, Karol nemá nikoho. Ja mám ešte syna, muža, ktorý síce stojí za figu drevenú, ale mám. Ale Karol, hoci žije s vlastným otcom, nemá nikoho. A náš spoločný, jediný, milovaný poklad je tu pred nami naveky zakopaný a nikdy sa to nezmení, nikdy to nebude inak. -

Napokon nevydržala. „Karol, ako sa ti darí? Nevídavam ťa, hoci naše mesto nie je veľké.“

Najprv pouvažoval, čo jej odpovedať a ju to jeho uvažovanie priam bolelo.

„Ďakujem za opýtanie. Život ide až akosi bolestne pomaly. Všetko to pekné niekam rýchlo zmizlo, pekný film sa premietol zrýchlene a teraz je film spomalený a...“ Nebolo potrebné dopovedať to. Nemalo zmysel, aby sa navštevovali. Beatin muž svojho zaťa nenávidel. Hoci Beáta strávila s Karolom dosť bolestné obdobie svojho života, ozaj nemalo zmysel vídavať sa naďalej. Sem tam sa stretnú tu pri Eliške a to bude tak akurát. Viacej nie je treba.

Pred odchodom si stisli ruky a každý šiel po svojich.

Karolovi sa vôbec nechcelo tam, kde to mal kedysi tak rád. Nechcelo sa mu do ich spoločnému domu, ktorý zdieľal s otcom. Pretože ešte stále počul to, čo mu povedal na nový rok:

„Pobláznila ťa za svojho života, ale teraz, po svojej smrti z teba spravila duševného mrzáka a zádumčivého precitliveného blázna, v ktorom niet z môjho syna vôbec nič. Si úbohá troska. To ona z teba tú trosku spravila, to ona mi zničila syna.“

Karol sa odmlčal, ale otcovi potom odpovedal.

„Nepovieš jej meno, ako keby bolo nejakou kliatbou. Nikdy sa nezmieriš s tým, že niekoho tak mladého a úžasného tvoj jediný syn miloval. A ak podľa teba už niet vo mne nič, čo robilo zo mňa tvojho syna, budem len rád. Pretože čo je v tebe z toho úžasného otca, ktorého som kedysi mal? Čo okrem výsmechu a pohŕdania v tebe nachádzam? Hovoríš mi, že som mrzák, chudák, tituluješ ma akoby som ani nebol tvoja krv. Darí sa ti úplne zničiť to krásne posvätné, čo sme medzi sebou my dvaja mali. Ty by si bol určite schopný niekoho ako Eliška iba preťahovať a nemať ju za nič, iba za žinenku. Toto by si schvaľoval, v tomto by som mal tvoje požehnanie. Nechápem. Čo si vlastne dokazuješ tým, že máš to úbohé zmýšľanie Casanovu? Čo si dokazuješ tým, že sa smeješ niekomu, koho zlomila smrť milovaného človeka?“

„Ty už nie si mojím synom.“

„V poriadku. To znamená, že ani ty nie si mojím otcom.“

Karol už neplakal. Občas ho chytil záchvat plaču, ale on radšej nosil v sebe suchú bolesť bez sĺz.

Nehneval sa na nikoho ani na nič, tobôž nie na svet, v ktorom zostal tak sám.

A v čase, keď sa na Karolových stromčekoch objavili malé zelené guľôčky, ktoré sa každý rok zázrakom premenili na šťavnaté jabĺčka, rozhodol sa, že pre zmenu víkend strávi on na chate a otec zostane doma. Otec sedel v kuchyni za stolom a čítal noviny. Karol už štartoval auto, keď siahol do tašky skontrolovať, či má lieky na srdce. Nemal. Vyšiel preto z auta a zamieril rovno z chodby do kuchyne. Karol starší dvihol hlavu a zbadal, ako Karol mladší berie z linky lieky.

„Ahoj,“ zamrmlal syn otcovi a rovnakým mrmlavým „ahoj“ mu otec odpovedal.

Potom už Karol na to dupol a onedlho vyšiel hlavnou cestou z mesta, ktorá sa tiahla pozdĺž kanála, ktorý zásoboval vodou niekoľko vodných elektrární. Karol bol momentálne v pokojnom duševnom rozpoložení a odbočil z hlavnej na úzku cestičku vedúcu popri lese až k ich chatke. Onedlho ale, sám nevedel prečo, auto otočil a náhlil sa späť ku kanálu. Zastal nad jeho okrajom, schmatol krabičku s liekmi a bez rozmýšľania ju šmaril do vody. Prúd bral malú bielu krabičku rýchle preč.

„Ja potrebujem k životu jedine ju, Elišku a nie vás,“ zakričal po nich, ako keby tie lieky za niečo mohli. Trošku sa chvel, ale v podstate sa mu uľavilo.

„Tak, zbavili sme sa zbytočnej batožiny a môžeme pokračovať v ceste.“ Sadol späť do auta. Zvyšok dňa plánoval stráviť počúvaním hudby, čistením záhradky a večer chcel len tak pozerať na hviezdy a myslieť na tú svoju hviezdičku.

Obrúčku neprestal nosiť, aj teraz sa mu leskla na prste, no pozorne sledoval dianie na ceste. Občas na ňu upriamil svoju pozornosť a uvažoval nad tým, čo všetko symbolizuje ten kúštik zlata.

Večer si unavený sadol do malej útulnej kuchynky. Spravil viacej, ako plánoval a zistil, že sa dosť unavil. Rádio mu stále hralo, ale jemu sa zažiadalo zrazu ticho.

Vstal, aby ho vypol, ale nejako mu prišlo nevoľno. Sklonil sa v páse a rukami si stískal miesto, kde má srdce. Trošku zalapal po dychu.

„Do riti. Aj tu ma budeš jedovať?“ zašomral a kľakol si na kolená. Snažil sa dýchať a tým to rozchodiť, ale dýchalo sa mu čoraz horšie. Pozrel na svoju tašku, ale vedel, že žiadne lieky tam nie sú. Ktovie, kam už za ten čas odplávali.

Potom už nevládal ani šomrať, nieto ešte si pre seba rozprávať. Ľahol si na brucho na zem a hlavu vykrútil nabok, čakajúc, kedy nevoľnosť ustúpi. Päsť pravej ruky stisol a tlačil si ju na hrudnú kosť, ľavú ruku si položil pred svoju tvár a pozeral na ten tenký zlatý krúžok.

A potom si to uvedomil, akoby ho obliali vodou, tak náhle a hrozivo to prišlo. Uvedomil si, že zomiera, že ako tu takto leží na zemi, viacej už z nej nikdy nevstane. Tie isté pocity, ako keď si to konečne priznal pri Eliške. Hrôza z toho však netrvala dlho, snáď mohol za to ten prstienok. Vystriedala ju radosť.

- Budeme spolu, možno už onedlho... Eliška, pôjdem za tebou, viem to... Pôjdem za človekom, ktorý ma miloval takého, akým som bol, za človekom, ktorého stále milujem... -

Z chladnej zeme mu zostalo zima, troška sa triasol, ale bolo mu to jedno. Už mu bolo všetko jedno. Ak by tu mal lieky, rýchlo by si jednu dal, chvíľku si poležal a znova pokračoval v žití. Ale o čom je vlastne život ako má on? Nie, on neplánoval žiadnu samovraždu, chcel ten nezmyselný život nejako dokvákať a potom dokonať, ale ktovie, čo ho to napadlo, s tými liekmi.

- Eliška, na teba chcem myslieť pri zomieraní, pretože ty si myslela na mňa. K tebe teraz hovorím. Vidíš, som rád, dodržal som slovo, ktoré som ti dal, že do konca môjho života budeš mojou jedinou... – Potom sa mu myšlienky motali a zrazu si zmyslel na ten okamžik, keď mu bolo po ožarovaní zle a on otvoril oči a zbadal ju, ako sa skláňala nad ním, hoci mohla byť hocikde inde, ale ona bola pri ňom, myslel na jej slová, že nebude s ním len keď mu bude dobre, ale aj keď mu bude zle... Zmyslel si na to, ako ho nemohúceho viedla nemocničnými chodbami, na jej slová, ktorými mu povedala ako si želá, aby bol jej mužom. A tá ulepená fotografia od jej bozkov a sĺz... Jej strach, jej bolesť, jej radosť, keď ho videla. Jeho nevesta, celá biela ako padlý sneh, šaty ako tvár, tvár ako šaty... Nie, žiadny tunel sa nekonal, žiadne svetlo na jeho konci, iba sled jeho vlastných myšlienok a na konci čierno čierna ničota ako konečná úľava od všetkého, čo ho trápilo.

Karol a Eliška, dva motýliky, jeden žil krátko, druhý ešte kratšie. Ale tak ako motýľom je súdený taký krátky život, zažijú v ňom všetko, čo majú, snáď slnko, snáď aj kvety, tak aj oni dvaja zažili všetko, čo mali.

Tak isto Karol dvakrát zdolal tú príšeru, čo ho chcela zožrať, ale miesto neho zhltla jeho Elišku a mladší motýlik sa chytil do pavučiny. Karol, starší a ostrieľanejší motýľ, ktorý sa vyhol toľkým pavučinám, toľkým dravcom a iným nebezpečenstvám, ktoré by mu mohli sfúknuť z krídiel peľ, tu teraz dokonával a vôbec nebol z toho nešťastný. Odžil si čo mal a poznal zmysel života. Dostalo sa mu veľkého poznania a on ho náležite ocenil.

- Eliška – hýbal perami, ale nič nebolo počuť. Rozšumelo sa mu v ušiach a troška to pripomínalo tie vysoké topole, ktoré kúsok od neho šumievali pri potoku. Potom vietor náhle prestal a šum tiež.

Chladná dlážka ho celého prijala za svojho, teplotou tela sa stal priam jej súčasťou.

Ležal tam tak, ako keby ho tam ktosi dávno položil a nechal tak, ako keby bol roky rokúce súčasťou kuchyne.

Ako jednoducho niektorí ľudia zomierajú, žiadna veda.

Ráno nakuklo slnko do kuchyne, pohladilo mu chrbát svojimi lúčmi, rozžiarilo obrúčku, potom na neho svietilo, prešlo všetkými oblokmi a znova zapadlo. Ako rýchle prešiel Karolov prvý deň po smrti!

Presne takto si ho až ďalšie ráno našiel jeho otec, keď sa jeho syn nevrátil a nešiel do práce, vybral sa sem za ním.

A potom sa sám seba, do konca svojho života pýtal, ako je to možné, veď sám dobre videl, ako je to možné, že syn nemal pri sebe lieky, keď sa pre ne pri odchode vrátil z naštartovaného auta.

Potom sa do smrti sám seba pýtal, ako mohol dopustiť, že si sám zabil jediného syna, že sa mu vysmieval a pohŕdal ním a nech sa pýtal denne miliónkrát, nevedel si odpovedať. Úplne zbytočne, smiešne – a sám si to uvedomoval – zvaľoval vinu na ňu, na tú, pre ktorú nenašiel meno, na ňu, ktorá pobláznila jeho jediné dieťa, už dospelého chlapa... A v hĺbke svojej duše vedel, že je nevinná, že tým, že človek miluje sa predsa nedá previniť, ale aj tak vinil ju, najmä keď šiel Karol na večný spánok po jej boku.

Beáta nemohla uveriť, že Karol zomrel, ale potom si vravela, že Eliška tam nie je sama, nie je v tej studenej čiernej zemi sama, má tam jeho, svojho Karola, ktorého tak milovala, ktorý tak miloval ju. Videla to vtedy, videla to na konci tej úzkej dlhej chodby pri svadobnom obede a po celý život to bude stále vidieť...

Karol starší chcel na niekoho zvaliť vinu i výčitky svedomia, ktoré mu hovorili presne pravý opak toho, čo sa snažil sám svedomiu nadiktovať.

Až teraz vedel, čo Karol cítil, keď stratil otca, hoci obaja žili. Ale to je iný príbeh, ten Karolov práve skončil.

A tak teraz ja prichádzam k tomu vášmu hrobu, aby som vám zložila poklonu, hoci... hoci som si vás sama vymyslela, hoci ste mi rok robili spoločnosť tým, že som nad vami a vašimi životmi premýšľala vo dne, v noci, hrala sa s vami ako mačka s myšou.

Prichádzam s takým skromným kvietkovým venčekom, ktorý kladiem na váš hrob a obom vám hovorím, že by som chcela byť v určitých situáciách ako vy dvaja. Aby som pri tom mojom milovanom mala myšlienky ako ste mali vy dvaja, keď ste boli spolu. Aby som si vážila poznanie, ku ktorému ste vy dvaja prišli v chorobe a nešťastí, tak ako sa to stalo mne. Ale vy ste sa zmenili, kedy sa zmením ja? Eliška, Karol, ďakujem, som ako Boh, ktorý ďakuje ľuďom, že ich stvoril a niečo sa od nich naučil. Je jedna jediná skutočnosť na svete, ktorá ma ráno, deň čo deň vytiahne z teplej postele do ľadového sveta, jedna jediná a žiadna iná. Písala som celý čas o vás dvoch a o Nej; o tej nádhernej a dokonalej schopnosti človeka milovať.