Sintram / román Gösta Berling

V románe Gösta Berling od Selmy Lagerlöfovej sa nachádza najzákernejšia a najzlomyselnejšia literárna postava, s akou som sa prostredníctvom kníh stretla. Úžasný pomer fantázie a reality Selmy Lagerlöfovej. Volá sa Sintram a je plný hrôzy. Presne neviem, či to bol čert sám alebo len jeho zlomyseľný, oddaný ľudský služobník. Värmalanďanom to bolo v podstate jedno a nám to môže byť jedno tiež. Svoje zlé, no veľmi dobre premyslené kúsky predvádza tak často, ako sa len dá.

Kde sa to len v Selminej hlave bralo?!

Je Štedrý večer a na Ekeby Gavalieri jedia so svojou majorkou, keď vtom... "Tu zarachotí čosi v komíne, dvierka taviacej pece sa rozletia, prichádza trinásty. Prichádza chlpatý, s chvostom a konským kopytom, s rohmi a kozou briadkou, a keď ho gavalieri zazrú, vyskakujú s krikom. Len Gosta Berling jasá v obrovskom nadšení: Prišiel trinásty! Na zdravie trinásteho! Tak teda prišiel ten starý nepriateľ ľudí, prišiel k odvážlivcom, ktorí rušia pokoj svätej noci... Mnohí z nich by najradšej ušli, takí boli vydesení, ale čoskoro pochopili, že rohatý neprišiel preto, aby ich odviedol do svojej temnej ríše, ale že ho prilákal cengot pohárov a veselé piesne. Chcel tejto svätej noci vianočnej užiť ľudskej radosti a zbaviť sa na tento čas radosti a veselosti ťarchy svojho vladárstva..."

Sintram má skutočne zvláštnu, zvrhlú záľubu prezliekať sa za čerta a spôsobovať svojim známym bezvedomie. Má nadprirodzené schopnosti, takže skutočne má dačo s ozajstnými čertami. Asi je to tak, že svojou vytrvalosťou sa z človeka Sintrama stal skutočný čert. Ďalšia ukážka jeho schopností:

"A ako hojdacia stolička vŕzga, počuje zrazu (Ulrika, jeho žena) že sa klavír posmieva jej žiaľu, a uprostred taktu prestane hrať. Vstáva a pozrie na hojdaciu stoličku. Vzápätí leží zamdletá na podlahe. V hojdacej stoličke nesedel jej muž, ale niekto iný, ten, ktorého sa malé deti neodvážia nazvať po mene, ten, ktorý by ich na smrť naľakal, keby ho stretli na opustenom pôjde."

Po tomto "príbehu" sama Selma píše o tom, čo jej osobne takéto príbehy robili. Je to veľmi podobné tomu, čo robí Stephen King - dobre sa zakutrá, lebo pod posteľou je bubák. On síce dobre vie, že tam žiadny nie je, ale napriek tomu tam určite je!

Napokon to, ako pred Sintramom uteká jeho nešťastná žena Ulrika s priateľkou Annou, je ako vystrihnuté z hororu. Vedia, že pred Sintramom na saniach po zasneženej krajine neutečú, vedia, že sa môže zmeniť na psa a ten napadne ich sane. Dokonca vedia, že ide za nimi, počujú jeho sane a roľničky, no nevidia ho. A skutočne ich dobehne. Opis toho, ako spievajú roľničky "umučia, umučia" je fantastický. Odporúčam čítať túto pasáž predtým, ako pôjdete sami po tme páliť na Dušičky sviečky. Mne sa to naposledy stalo a malo to neobyčajnú atmosféru. Nikohom som nestretla, ani Sintrama nie. 

Aj sám Gosta Berling je zaujímavá postava, ktorá toho navystrája veľmi veľa. O jednotlivých gavalieroch ani nehovorím, ich príbehy by obstáli samostatne ako veľmi vtipné, až komické poviedky. Ale asi je v tom čert sám, že zo všetkých, najviac ma oslobil Sintram.

Skutočne som rada, že som si ju konečne prečítala po tom, ako som vyše 20 rokov pozerala na túto knihu s čudným názvom, ktorú zaobstaral môj starý otec. Dedušo, díky.