Strašidelná Selma Lagerlöf

S „mojou“ drahou Selmou Lagerlöfovou som začala svoje webové stránky vo februári, konkrétne jej Sintramom z románu Gösta Berling. Tento román ma dosť pobavil, ale to by nebola Selma, keby nás zároveň nechcela aj vystrašiť. Na to jej výborne poslúžil Sintram, zákerná postava prezliekajúca sa za čerta, ktorá kde môže, tam ublíži.

         Po určitom čase som si prečítala od Selmy ďalší román, ktorý vyšiel v origináli pod názvom Jeruzalem, ale u nás aj pod názvom Zasľúbená krajina (Tatran, 1969, 1981, preklad Peter Hrivnák). Daktoré kapitoly majú nádych hororu. Autorka sa zrejme rada bála, rada čítala rôzne legendy a povesti a toto všetko vedela majstrovsky zužitkovať vo svojej tvorbe.

V domci Silného Ingmara je dedinská veselica, mládež sa baví, a chcú sa pridať aj Ingmar Ingmarson a Gertrud. Je tam veselo, avšak...

          „A ako tak stáli, počuli obďaleč z lesa ostrý rozzúrený štekot, akoby tam pobehoval nejaký pes... Všetci zmĺkli a započúvali sa do brechotu, ktorý sa bez prestania krútil okolo domca. Zdalo sa im, akoby bol čoraz desivejší a strašnejší, mnohí sa zachveli a daktorí na smrť zbledli. Och, nie, to nebol obyčajný pes. To bol akýsi netvor, ktorý ušiel z pekiel.“

Pes odíde preč, no to čo príde je oveľa horšie.

         „Z veľkej diaľky, až kdesi z vrcholkov Klackbergu, sa ozýval nejaký zvuk... So silným dunením sa to valilo dolu kopcom. Počuli to z úpätia hôr, počuli to z okraja lesa, počuli to priamo nad chalupou. Bolo to ako hrmenie, ktoré sa púšťa na povrch zemský, zdalo sa, akoby sa celá hora uvoľnila a padala do údolia... A najviac ich ľaklo to, že uprostred tohto huku počuli krik a žalostné vzdychy. Pískalo a syčalo to, škriekalo a revalo, fŕkalo a zavýjalo... Zdalo sa im, akoby sa všetka zloba pekiel bola dnes v noci uvoľnila a prigniavila ich...“

Odíde to a ľudia, vystrašení na smrť, sa modlia a sľubujú Bohu nový život, bez hriechov, lebo si myslia, že oni sú na vine za to, čo sa stalo. To čo prišlo, vyvrátilo na hore stromy. Teda, dačo sa skutočne stalo. Aj tu je na počiatku katastrofy horský pes. Sintram mal tiež za svojho posla veľkého psa, možno to bol on sám.

         Druhý, rovnako desivý príbeh, sa odohráva už v Jeruzaleme. Gunhild, dievča zo Švédska, ktorá odíde do Jeruzalema, aby tu žila podľa vzoru Ježiša a prvých učeníkov, dostane z domova list, v ktorom sa píše, že jej matka zomrela od nešťastia, pretože bola presvedčená (na základe ohovárania a teda nepravdy), že jej dcéra Gunhild žije v Jeruzaleme nemravne. Je z toho zúfalá a tak vlastne nevieme, či ju zabilo zúfalstvo, alebo horúce jeruzalemské slnko.

         „Ako tak kráčala, zdalo sa jej, že slnko tamhore drží v rukách ligotavý luk, z ktorého vystreľuje ohnivé šípy jeden za druhým a všetky sú namierené na ňu. Slnko vari ani nemalo nič iné za robotu ako strieľať do nej ako do terča... Malé trblietavé zrnká prachu na ceste vystreľovali do nej ostré malé šípy... Kamkoľvek pozrela, na zem či na oblohu, všetko žiarilo a svietilo...“

Skryje sa, no keď vyjde von...

         „Všetko okolo nej praskalo a blčalo a slnko priletelo za ňou ako ohnivá iskra a zasiahlo ju priamo do tyla... Potom sa zvalila na zem akoby zasiahnutá bleskom.“

Mŕtva Gunhild drží v ruke list z domova. Zabil ju žiaľ, alebo slnko? Zrejme to prvé, ale Lagerlofová do toho zatiahla slnko, na ktoré si Švédi zvyknutí na úplne iné slnko, nemohli zvyknúť a zomierali.

         V románe Prekliaty (Slovenský spisovateľ, 1991, preklad Helena Dobiášová) zasa daktorých ľudí prenasledujú vidiny jedného gazdovstva, kde v okne sedí starena a namosúrene pozerá na jedny takmer načisto zhnité vráta, pod ktorými by mal byť pochovaný zavraždený kňaz. Tieto vidiny budú daktorých ľudí prenasledovať dovtedy, dokedy sa láskou nezruší táto kliatba. Na konci románu sa tak za divných, ale krásnych okolností stane. Lotta Hedmanová – prorokyňa – stretá svoju priateľku Sigrun.

„A mala jej veľa čo rozprávať, okrem iného aj to, že predchádzajúcu noc naposledy videla hangerské gazdovstvo týčiť sa v celej jeho starobylej kráse. Videla starú gazdinú v obloku a krídlo vrát i všetko ostatné. Ale zrazu vraj sterena zdvihla ruku k nebu a tvár jej žiarila radosťou. A bolo počuť hlas, ktorý zvolal: Hangerskí obri sú zbavení kliatby. A v tej chvíli klesla starena na zem, krídlo vrát sa zrútilo a padali jeden dom za druhým, a Lotta Hedmanová pochopila, že konečne prišla chvíľa vykúpenia a že sa jej gazdovstvo už nikdy nezjaví.“

Zároveň sa ruší kliatba potomkov vrahov kňaza, ktorí páchali samovraždy. Až keď jeden z nich sa sám stane kňazom a spraví hrdinský čin z lásky, kliatba sa zruší. Hororové a rozprávkové zároveň.

         Novela Poklad pána Arneho (Slovenský spisovateľ, 1970, preklad Helena Dobiášová) má taktiež hororový nádych. Na Solberskej fare zavraždia jednej noci viacerých ľudí, vrátane starého evanjelického kňaza Arneho, ktorému ukradnú truhlicu plnú peňazí. Ako tak všetci večerajú pred vraždou, kňazova manželka počuje, ako pár kilometrov od nich brúsia nože, veľmi ju to znepokojí a nahlas počas večere sa pýta, prečo ich brúsia a že má strach. Hosť Torarin (predavač rýb) potom od nich odíde a následne sa dozvedá, že skutočne dakto ľudí na fare vyvraždil a napokon faru zapálil, no za pecou sa skrylo a prežilo jedno dievča, ktoré sa na nešťastie zaľúbi do vraha svojich blízkych.

Torarinovi sa raz po ceste okolo fary zjaví fara akoby ju ani neboli podpálili a mŕtvy kňaz ho vyzve, aby vyriešil, kto ich zabil. A svoju mŕtvu vnučku poverí a vyšle na tento svet, aby svoju živú kamarátku, ktorá sa zachránila, ochraňovala a aby ich všetkých pomstila. Torarin sa tomu bráni, bojí sa.

         „Nato povedal pán Arne: Keď nám nevedia pomôcť živí, musíme si pomôcť sami. S tým začal pán Arne nahlas odriekať otčenás, no nie po nórsky, ale po latinsky, tak ako bolo v krajine zvykom ešte v dávnejších časoch. A pri každom slove modlitby ukázal prstom na jedného z tých, čo s ním sedeli pri stole. Takto viackrát obišiel všetkých dookola, až sa dostal k slovu amen. A keď povedal slovo amen, ukazoval jeho prst na mladučké dievčatko, ktoré bolo jeho vnučkou. Dievčatko hneď vstalo z lavice a pán Arne jej povedal: Vieš, čo máš robiť...“

Mŕtve dievčatko skutočne príde medzi živých, zhovára sa s nimi a dokonca si hľadá prácu, len aby odhalilo vrahov. Svojmu vrahovi je neustále v pätách, šepká mu do ucha a on ju stále vidí.

         Selma sa sama poďakovala svojim „inšpirátorom“ vo svojej reči pri preberaní Nobelovej ceny v roku 1909. Poďakovala sa všetkým, ktorí jej rozprávali strašidelné príbehy. No mnohé sú výplody jej vlastnej fantázie. Selma dakedy dokázala to, čo sa dneska zdá nemožné – dokázala vydesiť a zároveň poučiť svojich čitateľov. Dokázala ich vydesiť bez toho, že by pritom musela striekať krv. Stačil obyčajný horský pes či jeruzalemské slnko.