Svet pod mojím mestom (víťazná poviedka súťaže Fragment 2008)

Nad mestom viselo mračno zvestujúce búrku. Bolo neznesiteľne, ale mne to nevadilo. Mala som konečne voľno. Skončila sa škola a ja som si vzala dovolenku s tým, že ak nezažijem po desiatich mesiacoch nejakú zmenu, zbláznim sa, stratím všetky city a pocity a ak nezomriem, budem iba mechanické telo. Knihy, pod ktorými sa mi prehýbala polica a na ktoré som sa dva semestre tešila, som opustila s úmyslom ísť sa len tak ponevierať za mesto, kým nepríde lejak. A tak som šla a šla, mechanické telo striedalo ľavú s pravou, pravú s ľavou, prešlo cez mesto až bolo za ním, na konci, kde boli len polia, záhradky a malé chatky. Nad tým všetkým sa vypínal kamenný vrch. Dusno ma zmohlo, sadla som si do tieňa pod veľkú jabloň a okolo seba nevidela jedinej živej duše. Nikde nikoho – dumám si, a zrazu si vedľa mňa ktosi sadá. Neznámy človek. Bola to ona. Pozerala prívetivo na mňa. Biela tvár, dlhé čierne vlasy, oblečená normálne. Ale bola neuveriteľne biela, ako smrť- a to bola aj moja prvá myšlienka, ktorá z podvedomia vyšľahla do vedomia. Po známej chvíľke ticha som začala prvá.

„To je ale hic, však?“

„Je....,“ pritakala, a akoby rozmýšľala, čo má ďalej vravieť. „Chodíte sem často, však?“

„No, občas je lepšie slovo. Viete, je tu pokoj, ticho. Bilancujem a upratujem. Aj dneska, dúfam, že do búrky to stihnem.“ A ona pochopila, že upratujem v duši.

„Viem, že upratujete a bilancujete v duši, práve preto za vami idem.“ Čakala som, že vyberie nejaký presvätý obrázok alebo brožúru, nebodaj Prebuďte sa!, skrátka niečo podobné, alebo že mi dá marišku, aby som si zlepšila náladu. Nič také sa nekonalo.

„Som človek, ktorému sa dá čítať z tváre. Málo toho zatajím,“ priznávam.

„Môže sa vám to zdať divné, ale nemusíte mať zo mňa strach. Nemám žiadnu zbraň a nemám v úmysle vám ublížiť ľsťou. Môže ísť so mnou na kopec, rada by som vám niečo ukázala.“

„Hore? A čo mi tam dáte? Marišku?“ pokúsila som sa o žart.

„Nie, marišku nie, ale možnosť zachrániť naše duše tým, že zachránite naše životy pred... poviem vám.“

Začala som sa usmievať. Poznala som ich už toľko, tých všelijakých bláznov; stretala som ich v práci, vo vlaku, keď som cestovala do školy, v električke... A ešte aj tu?!

„Nie som blázon. Poďte so mnou, môžete nám pomôcť.“ A potom povedala veci, ktoré ma dostali. „Hoci nemáme deň a noc ako vy, ale iba čas vyhradený na spánok, prosila som celú noc Vyššiu Moc, aby som na vás zapôsobila tak, aby som vás získala. A keďže zdieľame rovnaký názor, že len Jej náleží padnúť pred Ňou na kolená, žiadam vás a prosím nie o nič menej, ako keby som na nich bola.“ Tá žena si ma získala „pre vec.“ Ako niečo také mohla o mne vedieť?

„Dobre, ale ako vám môžem pomôcť?“

„Rukami, ale najmä srdcom.“ Vzala ma za ruku a viedla hore kopcom, potom sme šli cez les, napokon po lúke, až sme zastali pred hustým krovím. Vrazila sa doň so slovami, aby som si chránila tvár. Predierali sme sa ním, až sme boli pod nejakou skalou. Vošli sme do chodby, chladnej, vlhkej čiernej chodby, nebolo tam ani stopy po svetle. Viedla ma za ruku, z ktorej šlo neobyčajné teplo. Už som nemala strach, srdce mi búchalo iba zo zvedavosti, z očakávania čo bude. Po dlhej tme prišlo svetlo a so svetlom, hoci umelým... Nevedela som, že niečo také máme pod naším mestom, o tom som ani nechyrovala. Ulice, domy, tráva, cesty, ľudia... napriek umelému svetlu, alebo možno vďaka nemu, všetko bolo také tiché a pokojné. A žena, ktorá ma tam priviedla, na mňa pozerala, čo poviem, ako zareagujem. Stále som sa nezmohla ani na jedno slovo.

„Tak toto je náš svet. Naše malé mestečko, ktoré sa  bojí budúcnosti a ktoré sa potrebuje natrvalo izolovať od vášho sveta. Chcem vás v mene nás všetkých požiadať o pomoc, ktorú nám môžete poskytnúť.“ Skutočne, pozerala akoby ich svet a život závisel odo mňa. „Lenže ako vám môžem pomôcť?“ spýtala som sa jej. Nechápavo, ale užasnuto som pozerala okolo seba. Pár ľudí ma spozorovalo a pozeralo sa na mňa – stáli sme na vydvihnutej plošine. Pozerali na mňa s tým, že som človek, ktorý im buď pomôže, alebo ich zničí. Ešte som síce nevedela ako, ale zmena to bola teda riadna. Až takú som nečakala.

„Prejdite sa so mnou po našom mestečku a ja vám poviem viacej. Inak – som Marion.“

Prechádzali sme sa po podzemnom mestečku. Zdalo sa mi, že sa mi to iba sníva, že to nie je pravda, ale tá žena vedľa mňa bola tak isto skutočná, ako ja sama. Prešli sme zopár uličiek a dostali sme sa k tomu dôležitému. Vládla tam taká pokojná atmosféra, akú som poznala po sobotňajšom obede, keď všade vládlo ticho a pohoda. Zrazu sa žena otočila ku mne, postavila sa predo mňa a pozerala mi do očí.

„Ja... ide o to, že... chceme sa zamurovať. Chceme sa zamurovať tak, aby sa nikto k nám nedostal a zároveň chceme, aby jedna osoba tam hore o nás vedela. Tou osobou ste vy.“

Nechápala som. „Prečo sa chcete zamurovať? Ste tu už dosť dlho a nikto by o vás nevedel. Vôbec nechcete chodiť von?“

„Nepotrebujeme chodiť von. Prosím, pomôžte nám zamurovať sa tu nadobro, ale zároveň budete vedieť, že sme tu, keby sa niečo malo stať.“

„Dobre, ale ako vám to dám vedieť?“

„Stačí, ak v nebezpečenstve, ale ozaj veľkom nebezpečenstve prídete k druhej strane hrubého múra, ktorý chceme postaviť a budete myslieť na to, čo chcete povedať. A my to tu ucítime, zachytíme to.“

Šli sme ďalej mestečkom. Dozvedela som sa, že tam niet chorôb, že tam niet nenávisti, zlosti, závisti, že tam je tak málo vecí, ktoré máme my hore, a že je tam toľko vecí, ktoré my nemáme. Až to nie je správne nazývať vecami. Povedala mi, že láska je to najcennejšie čo tam majú. A ja som nemala dôvod, aby som jej neverila. Ľudia po ulici ma zdravili, zdvorile sa ukláňali a vedela som, že si ma vážia, že ma majú v úcte a že mi – bože môj, neviem prečo, naozaj dôverujú. Nasledovala návšteva manželov starostových. Zvykla som si za pár rokov robiť pod neónovým svetlom, takže to mi tam vôbec neprekážalo. Manželia mi vysvetlili, že sa boja preniknutia nenávisti do ich mestečka. Rozumela som im a pomoc som im prisľúbila, vlastne, dala som im čestné slovo. Nemohla som sklamať ich dôveru. Po návšteve ma Marion odprevadila von a dala mi noc na rozmyslenie, hoci som už dala slovo. Tá noc bola najzvláštnejšia v mojom živote. Bola búrka a ja som uvažovala, ako je možné, že exituje miesto, kde je iba láska a žiadna nenávisť. Je tak blízko, a bude tak ďaleko! A ja mám toto miesto zamurovať. Teda nie ja sama, ale podieľať sa na tom. V živote som nemurovala. Veľmi ma lákalo zamurovať sa s nimi, ale to som nemohla urobiť. Sklamať ich dôveru a opustiť blízkych tu hore, to by som naozaj nedokázala.

A tak sa ďalší deň murovalo. Najprv mi vysvetlili čo a ako, podrobný postup, aj techniku murovania. Takisto bol prichystaný stavebný materiál. Nemal to byť len obyčajný múr, celú chodbu bolo treba zamurovať skrz naskrz. Pred začatím som sa ešte prešla po ich mestečku, podala si s obyvateľmi ruky a zložila som sľub, že nikomu nič nepoviem. A tento sľub som čiastočne dodržala, lebo som nenapísala, pod ktorým mestom sa toto mestečko nachádza. Nech si tam žijú šťastne. Ale hľadám človeka, ktorému toto tajomstvo predám, pretože ja tu večne nebudem.

Mojich nových priateľov som teda zamurovala v podzemí. Netrvalo to jeden deň, trvalo to celú dovolenku. Celý týždeň som makala. Ako ? To je tajomstvo.

Chodím na to miesto, kde som stretla Marion, ale s iným vedomím. S vedomím, že keby sme chceli, mohli by sme sa tu mať ako oni dole, hoci miesto Slnka majú neónky, avšak miesto nenávisti lásku a dôverujú človeku „zhora.“ Nemajú tam ale zlosť a závisť. Bola som na mieste, kde tieto nepotrebné veci nemajú a ani ich tam neskladujú. Nemajú z nich úžitok a boja sa, že sa tam dostanú od nás. Aký asi mali strach ak si predstavili, že by som ich prezradila!

Keby som znova objavila – nielen náhodne, ale i za pomoci iných podzemný svet, presvedčila by som sa, či sú obyvatelia hodní toho, aby sa o nich tento zlý svet nedozvedel. A ak by boli, pomohla by som im znova.