Vec, čo dáva všetko do poriadku

Priznám sa hneď na začiatku – milujem staré domy. Avšak – pod jednou podmienkou – musia mať škridlovú strechu. Potom mi je jedno, či ide o stoizbové paláce na spôsob Anglicka alebo sotva dvojizbové domčeky, aké nájdete po dedinách a kopaniciach. Strecha musí byť, inak nie je lásky a obdivu k domu.

         V ten deň som vôbec nevedela, že majú byť Vianoce. Samotnú ma toto zistenie milo prekvapilo, vôbec som ich neočakávala. Čert vie čím som sa zapodievala, no nevedela som, že majú byť. Sedela som v aute vedľa šoféra, ktorým bol môj otec. Viezli sme sa podvečerom na Škodovke po našom meste. Obloha bola krásna, hviezdnatá, pozerala som na ňu cez predné sklo, kým sme sa viezli. Hoci som vedela, že idem k nejakým známym, nevedela som presne ku komu. Nikdy predtým som s tými ľuďmi nebola a bolo mi zvláštne, že k nejakým takým ľuďom idem, pretože mi nebolo ani jasné, prečo tam idem. Bolo to v našom meste a zrejme mi to bolo umožnené preto, lebo som chcela stráviť noc v starom byte a mala som strážiť ich dieťa. No o tom decku som dovtedy nevedela, to akoby ma čakalo prekvapenie.

         Ulica, po ktorej roky rokúce chodím, bola razom v tom prítmí krajšia. Vysoké staré domiská vo svojich bruchách skrývali viac ako dvestoročné byty. Jediné vnútornosti, na ktoré som sa mohla dívať donekonečna. V jednom takom bruchu som mala stráviť noc. Onedlho som myslela, že poslednú, než sa vlastne dalo všetkou jednou vecou do poriadku.

         Vošla som do bytu – priamo z auta som vstúpila do toho krásneho starého bytu. Asi som nevnímala schody, tak som sa tešila na vnútro bytu. Domáci, manželia cez tridsať, sa práve chystali preč a mňa milo uložili do postele. Domácemu krásne visel na kabáte šál. Zaželali mi dobrú noc a vyšli von dverami, ktoré boli takmer oproti posteli, v ktorej som ležala.

Vedieť tak, že ďalší deň je Štedrý, bola by som rada. Vlastne, zatiaľ som bola rada, než som si všimla steny bytu. Relatívne bol malý a útulný, no steny sa viditeľne rozpadávali, dom držal dokopy vďaka zázraku alebo dobrej vôli vyššej moci. Kto vie. Byt zomieral, no predsa dali tomuto starčekovi spraviť do truhly nové zuby, pretože na môj údiv mali nové biele plastové okná, ktoré pôsobili tak, ako som už napísala. Razom ma prepadla panika; chcú sa ma zbaviť! Moja rodina i tí tu. No onedlho som sa toho nápadu vzdala a už tu bol len strach z padnutia domu. Nad hlavou som mala malinké plastové okienko; za ním zúril vetrisko, vysoké stromy sa ohýbali a ja som len čakala, kedy sa toto všetko aj so mnou zosype dolu. Nijako som nemala na posteli pokoja, ani svetlo som nezhasla, takže na spánok som čakala márne. Neprichádzal. Zrak mi priťahovalo to malé okienko a vetrisko tam vonku. Aj tehly sa od seba miestami viditeľne oddeľovali. Podlaha ani strop sa však pod náporom vetriska nehýbali. Ešte jeden pohľad do okienka – a pribehol ku mne asi šesťročný chlapec. Poviem vám – ťažko sa mi odhaduje detský vek, vôbec sa v tom nevyznám. Odhad mám vcelku mizerný, aj to, že ten dom v tú noc zletí som zle odhadla. Nevedela som, že domáci, ktorí sa medzitým stále nevrátili, majú decko. Ja deti nemusím, nieže by som ich nemala rada, ale ich posmechy a zlé móresy nenávidím. No tento chlapec mi po prvom, v duchu vyslovenom „panebože!“ vôbec nevadil. Naopak. Lákal ma k raňajšej hre, pretože už bolo ráno. Noc ubehla rýchlo a ja neviem, čomu mám za to vďačiť. Strachu? Vyšla som z postele a chlapec ma poskakovaním ťahal ďalej do bytu. Za dverami sa vynorila veľká miestnosť, jedáleň, a ja som sa dovtípila, že bude nejaká hostina.

„Dneska je Štedrý deň a ja už mám svoj darček!“ pobehoval po miestnosti i okolo mňa chlapec. Červené tapacírované stoličky hladili dušu. Tá miestnosť ma očarila. Kedy prídu domáci? Kde sú? Čo budem s tým chlapčekom robiť?

„Ak sú dnes Vianoce, kde máte stromček?“ V takej miestnosti by mal byť. Márne som sa točila okolo seba. Hľadala som ho všade okolo seba, no stromčeka nebolo.

„Sme chudobní. Nemôžeme si dovoliť stromček. A ja už mám svoj darček.“ Chlapec ďalej šantil okolo mňa. Do jedálne stále nik neprichádzal. Chlapcova radosť už predsa dávno mala vyhnať rodičov z postelí, ak sa teda v noci nejako vrátili, hoci som ich nevidela prísť. – Ach, tak dnes sú Vianoce. Ani som o tom nevedela. Zrejme to tak malo byť a teraz ma čaká prekvapenie – slávnostné raňajky v tomto byte? Bože – to by bol ten najkrajší darček, aký som si v tej chvíli vedela predstaviť. Tak to preto ma sem môj otec odviezol! Už mi bolo všetko jasné.

„Dneska sú Vianoce a ja už mám svoj darček!“

Chlapec niečo držal v ruke, no kvôli jeho pobehovaniu som nevedela čo to je. Nech som sa ako snažila pozrieť sa na to, nevidela som presne, čo za predmet to má, že mu pôsobí takú radosť.

„Čo to máš? Aký darček si dostal?“ jemne som sa ho spýtala.

„Vec, čo dáva všetko do poriadku.“

Nerozumela som mu a stále som nevidela, čo to je.

„Prosím?“

„Mám vec, čo dáva všetko do poriadku.“

Stále som pozerala ako poskakuje. Po tej strašnej noci, hoci aj rýchlo ubehnutej a bez trošky spánku som na záhady veľa nálady nemala. No keď sú tie Vianoce...

„Vec, čo dáva všetko do poriadku.“

Než som sa spamätala, chlapec s tou vecou triasol a krútil sa, až bol razom okolo neho vír z rôznych predmetov ako čajníky, šálky, knihy, obrazy, zrkadlá... Všetko sa to krútilo tak rýchlo, že som sotva postrehla, že sú to takéto predmety. Ten malý čaroval... a dával všetko do poriadku. Pár sekúnd som sa na to divadlo pozerala a potom som pochopila, čo to je.

„Vec, čo dáva všetko do poriadku.“

Obrazy, šálky, zrkadlá, kvetináče... Všetko, čo sa kedy za celú históriu v tomto dome rozbilo a zničilo, sa tu teraz krútilo polepené a poskladané, znova v poriadku. Spása pre ich byt. Chudobní a bez stromčeka... a predsa zachránení. Aj ich nové plastové okná!

A aj ja.