Vlasy Bereniky I. (erotická poviedka)

Azda už môžem povedať, že to bolo dávno. Vzhľadom na priemerný vek človeka skutočne dávno. Pri spomienke na ňu pre mňa prestáva existovať čas. Nedá sa povedať, že na ňu spomínam. Tak ako je to dávno čo som s ňou bol a videl ju naposledy, tak dávno na ňu myslím. Odvtedy na ňu myslím neustále. Nie, nie je to posadnutie, obsesia alebo ako to nazývate. Rád by som to nazval životnou príležitosťou nezištne milovať. Nikdy som nemal pocit, že moje city voči nej sa nejako tými rokmi zmenili. Neviem, a ani vtedy som presne nevedel, kto či kým bola, a predsa viem, že to bola žena môjho života. Neviem odkiaľ prišla, ale prišla za mnou. Neviem čím som ju zaujal, ale skutočne si vybrala mňa. A len tie červené kvapôčky, ktoré na mňa z neba spadnú v jarných mesiacoch či inokedy behom roka, keď mi tak neskutočne chýba, drobnučké ani mravčie očká, ma uisťujú, že to všetko sa stalo, že to všetko ma kedysi tešilo, to všetko i ju som miloval, a že to všetko i ju mi dakto vzal, dakto zabil, dakto závistlivý, neprajný. Ale možno, tak veľmi v to dúfam, sa mi raz vráti, nečakane, tak ako sa zjavila v ten krásny večer. Tak nečakane mi možno znova vstúpi do života, do života samotára, ktorý sa naučil trpezlivosti a ktorý ju vďaka nej dakedy spoznal.

Som jeden nezaujímavý muž, ktorý žije sám, tak ako žil celý celučký život a pochybujem, že sa dačo na tom zmení. Ale nie taký som bol vždy. Dakedy som bol mladší ako teraz...

Ako v tú jar. Na presnom dátume nezáleží. Večer čo večer som sa chodieval prechádzať na svoje obľúbené miestečko nad dedinou, odkiaľ bolo vidieť hviezdy a kde zvukovú kulisu tej nádhery vytváral šum lesa. Spolu s celou prírodou som ožil aj ja a roztúžený som sa chodil schladzovať tam, kde ma  nikto nerušil. Nevedel som sa vynadívať hviezd. Často som si ľahol na chrbát a polohlasne pološeptom vravel ich názvy. Jedna jar ako druhá, iba les, ja a hviezdy, ale tá jedna, ktorá prišla, bola iná ako tie predošlé. Tam dakde spomedzi Pastiera, Panny a Leva, spadla mi ona. A tak úplne nečakane raz koncom marca, len čo mi oči padli na Vlasy Bereniky, zbadal som vedľa seba v šere ženskú siluetu. Zľakol som sa. Nepočul som žiadne kroky, žiadne zvuky že by sa dakto ku mne blížil.

„Je tu dakto?“ prudko som sa posadil a čakal na odpoveď.

„Predsa ja som tu.“

„A čo tu robíte?“

„To čo vy.“

„Ja nerobím  nič.“

„Veď ani ja.“ A prisadla si ku mne. Bol som z toho celý mimo. Blížila sa polnoc a jej zjavenie sa pri mne na týchto miestach pôsobilo veľmi čudne. Nie, ani na moment som nepomyslel že je to duch. Skôr som obdivoval jej odvahu. A nie, ani na moment som nepomyslel na dačo také, čo by ma neskôr mrzelo, že totiž vyhľadáva mužskú spoločnosť kade tade a že ma začne zvádzať. Ja som nikdy dievčatá nezaujímal. Azda možno preto si ku mne sadla, že ma nebolo tak dobre vidieť. Musel som sa tomu pousmiať, no neprestával som sa čudovať, kde sa pri mne berie a prečo si ku mne sadla.

„Ne-nebojíte sa?“ troška sa mi zachvel hlas.

„Koho?“

„Len tak sa pýtam. Blíži sa polnoc. Hodina duchov a strašidiel.“

„Tie neexistujú.“

„Len aby ste neboli prekvapená.“

„Vy ma budete strašiť?“ prvýkrát sa krásne zasmiala. Ako som len túžil vidieť ju. Ak sa tak krásne smiala, musela byť krásna. Ani som nevedel ako, páčila sa mi jej odvaha. Vari som mal zapáliť zápalku, aby som jej vidiel do tváre?!

„Nie, ja nie. Nie som duch.“

„Máte to tu radi, však?“

„Veľmi.“

„Už som vás tu videla veľakrát.“ Povedala to tak spontánne, že to musela byť pravda.  Iste som zmenil výraz tváre, aj farbu, to ale nevidela.

„Zrejme ste najradšej sám, že?“

„Trafili ste klinec po hlavičke, slečna. Ako to, že som vás tu nikdy nevidel?“

„Asi preto, že som sa vám nikdy neukázala.“

Aká len škoda. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Rozprávala sa so mnou v akýchsi hádankách, náznakoch. Začínal mi behať po chrbte mráz, no zároveň od srdca mi šlo do celého tela akési príjemné teplo. Tá žena vedľa mňa nebola zrejme hocikto. Kto teda bola?

„Skutočne som vás v živote nevidel.“

„Veď i teraz ma sotva vidíte.“

„Máte pravdu.“

V duchu som si predstavoval aká asi je, akú má postavu. Mal by som ju dakde pozvať? Dakde zavolať? Čo tak k sebe domov? Ale to už vôbec nie. Tak čo som mal spraviť?

„Neprejdeme sa?“

„Dobrý nápad.“

V pološere som našmátral jej ruku a vykročili sme úzkou cestičkou, ktorá viedla okrajom poľa a lesa. Snažil som sa zaujať ju svojím intelektom a tak som začal sypať ako z rukáva názvy súhvezdí. Ale mi dala! Predbehla ma a vysypala z úst všetky tie, ktoré na svoje panovanie na nebi ešte len čakali. Tým mi vyrazila dych. Vystierala k nebu svoje ruky, mávala nimi na všetky svetové strany,  naznačovala pohyby hviezd i súhvezdí, dokonca vedela čas kedy sa ktoré ukáže a kedy ktoré stratí. Bola ako pozemská dopravná policajtka nebeských telies, ktorým riadila dopravu.

„Ste veľmi múdra.“

„Nemyslím si to o sebe.“

„O to nejde, slečna. Ja to už o vás viem. Zrejme študujete astronómiu, alebo máte štúdium za sebou?“

„Kdeže, vôbec nie.“

„Smiem sa spýtať na vaše meno?“

„Ale áno.“ Povzdychla si. „Berenika.“

„Dobrý žart, to sa vám podarilo. Ja som pastier. S veľkým začiatočným písmenom.“

„Nežartujem. Moje meno je skutočne Berenika.“

„A ja som...“

„Jakub predsa.“

„Ako to viete? Kto vlastne ste?“ Zostal som stáť. Otočila sa proti mne a nežne mi chytila dlane.

„Ak vám to poviem, neuveríte mi. Neuveríš mi, Jakub.“

Lovil som v pamäti nejaké dievča, nejakú ženu, ktorá mi dakedy hoci aj nenápadne vstúpila do života. Ale na nič som si nemohol zmyslieť. Vidieť tak jej tvár.

„Chcem ťa vidieť, Berenika. Potrebujem ťa vidieť.“

„Pamäti nepomôžeš, pretože si ma nikdy nevidel.“

„Tak mi povedz kto si. Prosím, Berenika.“

Pritiahla si tvár k tej mojej a do ucha mi pošepla. „Som všetko to, po čom túžiš.“ Odtiahla ju a čakala na moju reakciu. „Som tvoja zhmotnená fantázia, Jakub. A som celá tvoja.“

„Chcem ťa vidieť.“

„Poďme na okraj dediny, ale ďalej už nie.“

Ľahučko kráčala vedľa mňa. Zmenili sme kurz a schádzali dolu do dediny.

„Jakub, tvoj smútok a tvoje nešťastie ma bolia. Tvoja samota ma bolí. To čo hľadáš sa tak ťažko hľadá v reálnom živote.“

„Ale ty si skutočná. Držím ťa za ruku. Ty nie si žiadna fantázia. Si ľudská bytosť a ja túžim vedieť, kto si. Rozprávaš tak zvláštne, ale pekne, Berenika.“

„A ty myslíš pekne, cítiš krásne a túžiš nádherne. Len kvôli tebe som sa stala skutočnou.“

A vtom som zbadal jej tvár a z tmy sa vynorila jej postava. Bola krásna, s rozpustenými vlasmi a smutne nevinnými očami. Bola v nich výzva i plachosť. Znova som jej chytil ruky, priložil ich k tvári a bozkával. Stáli sme neďaleko pouličného osvetlenia.

Čo teraz spraviť? Čo povedať? Ako nepokaziť to, o čom sa mi nikdy predtým ani len nesnívalo? Ona že je moja zhmotnená fantázia? Bola nad moju fantáziu a veľa o mne vedela. Jej krásny zjav vo mne vzbudil túžbu ako žiadna žena predtým. Ťažko sa mi dýchalo a robilo sa so mnou to, čo už toľkokrát, ale ešte nikdy som nebol so žiadnou ženou, ešte nikdy som žiadnu nemal. Ako veľmi som ju chcel objať, ale nechcel som sa na ňu vrhnúť, bože to nie! Znova a znova som jej nežne bozkával ruky a ona mi jemnými prstami hladila tvár, čelo a nevravela vôbec nič.