Vlasy Bereniky II. (erotická poviedka)

„Povedz Berenika, čo urobiť, aby som ťa nestratil.“

„Zostaň takým, akým si a nestratíš ma.“

„Si nádherná...“ Zlyhal mi hlas. Objal som ju a nežne pritisol k sebe. Jej ruky mi prechádzali hore dolu po chrbte a tie moje jej chytali štíhly pás. A keď som otvoril oči, ruky mi razom padli dolu a ja som stál sám, úplne sám. Bola preč.

Sen, hlúpy sen, škodoradostný, ale aký krásny! A len moja vlastná túžba, ktorá mi zostala aj po jej zmiznutí ma presvedčila, že to nie je sen, že tu bola, iba sa chce so mnou hrať na skrývačku.

„Berenika! Berenika! Kde si?“ Iba ticho. Nemalo zmysel ísť späť do lesa, tak som vykročil domov. Ženy sú také, sme ich zábavou, dumal som, hoci som ich dobre nepoznal. Prídem zajtra, vravel som si. Iste príde aj ona. Asi sa zľakla, že by som dačo chcel. Možno zistila, že som vzrušený. Ach, len to nie, teraz ma bude mať za nejakého nadržaného idiota. Ak som to pokazil len preto, tak tomu tam dolu čo vtedy pozeral nahor, pekne ďakujem!

Kráčalo sa mi veľmi zle, veď viete prečo. Rovnako zle sa mi dýchalo a uvažovalo, hlava sa mi odkrvila. Prišiel som domov, umyl som sa a ľahol si, pretože ráno bolo treba ísť do práce. Neschádzala mi z mysle. Berenika. Po prvýkrát v živote som pri tom hraní sa so sebou šepkal nejaké ženské meno, prvýkrát som v predstavách videl konkrétnu tvár, viacej ožiarenú mojou túžbou a hviezdami, ktoré tvorili jej vlasy. Nie, to nebola tá mytologická egyptská kráľovná Berenika, ktorá Venuši darovala z vďaky svoje vlasy. Toto bola iná kráľovná, moja a myšlienky na ňu zaplnili to veľké prázdno v mojej duši. Mohol som jej meno volať pokojne nahlas, pretože som býval sám, nemal som nikoho a razom… Aspoň v mysli som mal ju. Volal som jej meno a to, čo v skutočnosti vyšlo nazmar, aspoň v mojich predstavách pokropilo jej krásnu pokožku. Tie predstavy okrášlili to smutno-smiešne mordovanie sa so sebou samým. Konečne to bola konkrétna žena, nie iba dakto, ktorú som hocikedy použil.

Zaspal som.

Je zbytočné rozprávať o mojej práci. Čakal som celý deň len na jedno: kedy sa začne stmievať a na oblohe sa ukáže jej súhvezdie. V ten podvečer som sa náhlil na to svoje miesto a ona tam už čakala. Prišiel som ešte dosť za svetla, no onedlho sme sa ponorili do temného šera a naše postavy bolo vidieť len v obrysoch. A ako sa strácala v tme a na nebi sa zažínali hviezdy, rozprávali sme sa.

„Berenika, zdravím ťa. Myslím na teba celý deň.“ Nežne som jej chytil ruky a pobozkal ich. Aké má asi pery?! A čo všetko skrývajú jej šaty?

Preriekla dačo, čo ma šokovalo a vyrazilo mi dych, ale bolo to dačo, s čím sa dalo pracovať.

„To, čo si včera večer so mnou robil, bolo krásne.“

Myslel som si, že myslela naše stretnutie a tak som jej navrhol znova prechádzku, ale nie hneď k dedine, aby mi znova nezmizla.

„Aj ja mám rád prechádzky, Berenika.“

„Jakub, nevravím o prechádzkach. Robili sme aj krajšie veci, hoci s tebou je všetko krásne.“

„Nechápem, Berenika.“

„Pochopíš.“ Chytila ma za ruku a viedla ma dakde do lesa. Kráčali sme asi desať minút bez slova a potom ma doviedla k malej vatre.

„Krásny ohník, Jakub. A okrem zvieratiek a nás dvoch nikde ani živej duše.“ Než som sa spamätal, zavesila sa na mňa. Krk mi zasypávala bozkami. Aké to bolo krásne. Jej prchkosť mi vovalila krv do hlavy, ale nevadilo mi to. Ale nie iba tam. Vzrušil som sa ešte len čo som ju zbadal, teraz to už bolo kritické, no predsa som sa zmohol na aké také slová.

„Berenika... ja...možno ma vysmeješ, ale ja... som ešte nemal ženu.“

„Ja to predsa viem, som tvoja fantázia.“

Tak ona s tým neprestane ani teraz, keď sa k tomu schyľuje a na môj vkus, akosi rýchle.

„Be-be-berenika, počkaj prosím. Hoci po tebe túžim, je to na mňa zhurta. Nechcem o teba prísť pre moju nedočkavosť.“

„O čom to vravíš? Pozerám sa na teba už roky rokúce, Jakub, tak aké zhurta?! Ak ma nechceš, beriem to na vedomie, ale viem čo sa s tebou robí a nie je to žiadna hanba.“

Tak veľmi som sa chcel milovať, tak strašne, ale vždy som si vravel, že by k tomu nemalo prísť už na začiatku. Zarazili ma jej slová že sa na mňa roky rokúce pozerá.

„Zdá sa, že ma dokonale poznáš, že mi vidíš myšlienky.“

„Sú krásne a ty si tak čistý, Jakub.“ Odtrhol som od nej oči a upriamil ich na ohnivé jazýčky olizujúce polienka. Ten ohník bol neskutočne príjemný na pohľad. Sálalo z neho úžasné teplo. Berenika sa zasmiala a sadla si k nemu. Podlomili sa mi nohy a už som bol pri nej. Pozerali sme si do tváre a dlho nič nevraveli. Mala tajomnú, ale krásnu tvár. Vyzývavo na mňa pozrela, s letmým úsmevom. Vlasy jej padali sčasti do tváre a jemne sa jej vlnili.

„Môžeš so mnou robiť to, čo včera.“

V smotanových šatách si pred mnou ľahla na zem a rozopla si vrchnú časť. Keďže som takú krásu videl  na vlastné oči prvýkrát v živote, hladne som sa na ňu vrhol a zasypával ju bozkami. Jazyk mi prvýkrát v živote kĺzal po pokožke ženy, dokonca po tak krásnych prsiach aké mala, behal mi po nich a tie dve malé tvrdé pralinky boli tým najlepším, čo som kedy v ústach mal. Pritom sa mi hrala rukou s vlasmi. Ako to bolelo! Omdlieval som a nevedel sa nasýtiť jej tela. No odtrhol som od nej ústa, zatvoril oči aby som to všetko nevidel a znútra si hrýzol pery. A tretíkrát povedala, aby som s ňou robil to čo včera. Konečne som pochopil. Mám robiť to, na čo som myslel večer, keď som robil tie zúfalé činy osamelého nemilovaného muža?

„Jakub, predo mnou môžeš robiť absolútne všetko. Som predsa tvoja fantázia a tej si sa nikdy nehanbil.“

Tá vedela ako na to. No nemôže chcieť, aby som jej pofŕkal tvár. Poznala moje myšlienky lepšie ako ja.

„Ak to chce tvoja fantázia, chcem to aj ja. Pokojne to urob.“

Ešte som ju ani nepobozkal a mal som spraviť takú vec? To nešlo. Predstavy sú jedna vec, tam nie je skutočný človek, ktorému by som mohol ublížiť. Robil som v nich všetko, na čo treba v skutočnosti dáky čas. Robil som v nich veci, ktoré v živote robiť nebudem. Občas som bol nežný, inokedy hrubý a surový. Chcelo to bozk. Natiahol som sa k jej ústam aby sa nám spojili pery. Odtiahol som hlavu a znova bozk. To sa niekoľkokrát opakovalo.

„Berenika, ja to nemôžem urobiť, hoci chcem. Je to tak skoro.“

„Jakub, som tá žena z tvojich predstáv, ktorá roky nemala tvár, iba telo. Nemala meno, iba telo. Neexistovala, a razom existuje.“ Nežne mi hladila tvár. „Jakub...“

Som z tých mála mužov, ktorým chýba láska. Nechcel som spraviť dačo, hoci som to chcel, čo by som čoskoro oľutoval. Ak som už dačo mal urobiť, nech to nie je chvíľková záležitosť.

„A neujdeš mi, Berenika? Pretože...“ Nepovedal som to nahlas, ale musela vedieť že som si pomyslel, že ju chcem mať rád.

Objala ma a pritisla k sebe. Opatrne som bol nad ňou a sčasti aj na nej, aby som jej neublížil.

„Neprišla som preto, aby som ti ušla. Konečne som prišla, aby si len nesníval. Želám si, aby si to urobil.“

„Ak všetko o mne vieš, musíš vedieť, že chcem milovať. Berenika, azda to je to, čo naozaj chcem. Viacej ako hocičo iné.“ Zlomil sa mi hlas.

„To veľmi dobre viem.“ Nežne sa usmiala a kývla na povzbudenie hlavou.