Vlasy Bereniky III. (erotická poviedka)

Nedalo sa nič robiť, iba jej vyhovieť. Ľahol som si teda vedľa nej, rozopol som si a troška stiahol nohavice. Pozeral som jej do očí a robil to ako už azda tisíce krát predtým, len s tým rozdielom, že teraz som mal dakoho pri sebe, ku komu som dačo začínal cítiť. Sám seba som prekvapil tým, že som sa vôbec nehanbil, práve naopak, táto „one man show” ma hrozne vzrušovala, najmä jej pohľad, ktorý jej blúdil hore dolu, jej užasnuté oči z toho, čo videla. Až neskôr som si uvedomil, že sa učila a snažila sa zapamätať si, čo sa mi páči, ako „to“ mám rád. Bol som herec, hral som jej divadlo a ona bola mojou diváčkou. Pozeral som jej do tváre. Už vtedy som vedel, že by som mohol celý večer, tak som na tom bol! A kým som sa mordoval sám so sebou, jemne mi chytila zápästie a hýbala s mojou rukou hore dolu, malými bozkami mi zasypávala líca a... potom som sa rozvzdychal, ale nie, nemohol som spraviť to, čo v tých predstavách, nie, to nešlo. Prišlo to na mňa, pofŕkal som jej belavé rúčky s šikovnými prstíkmi. Na pár sekúnd som sa ocitol medzi skutočnými Vlasmi Bereniky tam vysoko hore. S bozkami neprestala ani keď som oddychoval schúlený po jej boku, tisnúc sa k nej a vychutnávajúc si jej dotyky a bozky, ktoré som cítil na tvári, čele i krku. Prstami som jej vošiel do vlasov. Roky som ich o tomto čase pozoroval na nebi a teraz som sa s nimi hral. Omámene mi klipkali oči. Musel som zaspať. Keď som sa prebudil, nebolo jej. Nešťastne som volal jej meno, ale márne. Chvíľku som posedel pri ohni, ktorý stále horel až bolo na čase ísť domov. Nadával som sám sebe, že som zaspal, pretože som chcel s ňou byť dlhšie do noci a rozprávať sa. Mal som toľko otázok! Keby mi aj otázkami odpovedala, asi by som nedbal. Teraz som bol sám a musel som sa dvihnúť, neveriac tomu, čo sa tu stalo.

Nechápal som, prečo mi znova zmizla. Iba sa so mnou hrala? Robila si zo mňa blázna?

Nedopustím, aby mi zajtra ušla. Len čo ju uvidím, spýtam sa jej, čo to znamená.

Ak teda vôbec príde.

Cestou domov som uvažoval aj nad tým svojim predstavením s rukou; keby som vedel, že mi znova zdrhne nevedno kam, nerobil by som to so sebou. Vlastne ma tá potvorka prinútila urobiť si to! A nič viacej. Veď ja ti to všetko zrátam a dvakrát podčiarknem! Len sa mi tu zajtra ukáž a ja ťa pretiahnem ani nepípneš.

Hoci som sa so sebou už v posteli nehral, znova bola v mojej fantázii. Môj kamarát ma otravoval a stál ako vojak na stráži, no nevšímal som si ho. Musel som si šetriť silu na ďalší večer. Chcel som jej to všetko zrátať a vystaviť účet, za ktorý by riadne zaplatila.

Ale žiaľ, ďalší večer som s ňou nebol. Nebo sa fialovo zatiahlo a prišiel silný dážď. Na nebi pochopiteľne ani hviezdy,  hoci tam iste boli. A tak som sedel a uvažoval, čo to nebesky krásne stvorenie dakde robí. Pri pootvorenom okne, sviečkach a pohári vareného vína som fantazíroval, čo všetko by sa s ňou dalo robiť. Bolo toho dosť. Jasne som to videl na okennej tabuli, ktorú zvonka mordovali ťažké dažďové kvapky. Kým som prstami stískal pohár, v mysli som stískal jej krásne boky. Kým som na jazyku cítil sladkastú chuť ríbezľového vína, v predstavách mi tiekla do úst takým prúdom, až som to musel prehĺtať (nikdy netrochárim, ani v predstavách). Kým sa moje pery dotýkali hladkého skla, vo fantázii to boli jej pery... Napokon som to nevydržal a vzal si ju a padal do hlbokej priepasti, pričom som bol ťažkým mračnom, ktoré tlačilo jej telo a z ktorého do nej padali milióny kvapiek...

Našťastie ďalší deň sa vyčasilo a na svoje, teraz už naše miestečko, som šiel rýchlym krokom. Prišiel som tam za svetla, ale ona sa ukázala až s prvými hviezdami. Odkiaľsi zozadu ku mne pristúpila.

„Ahoj Jakub.“

„Berenika, som rád že ťa vidím.“

Sadli sme si k sebe do mäkkej trávy a chytil som ju za ruku, ktorú som si priložil k perám.

„Ani včera to nebolo najhoršie. Pekne si sa so mnou hral, kým si mi všetko zrátal tak, ako sa patrí.“

„O čom to vravíš? Chcem len toľko, že neviem, prečo mi utekáš. Chcem byť s tebou dlhšie, Berenika -.“

„Ale ja nemôžem.“

„Prečo? Vari chodíš ešte za niekým iným? Povedz, ak áno, tak...“

Zhrozila sa z mojich slov, úplne ju šokovali. „Ale kdeže! Čo ťa to napadá? Roky na teba pozerám a mám chodiť za niekým iným? Sme iba jeden pre druhého.“

„Tak prečo vždy zmizneš?“

„Vždy? Zmizla som iba dvakrát.“

„Nesmej sa mi, Berenika. Dvakrát, lebo iba dvakrát sme boli doteraz spolu. Prečo? Kvôli mne? Som na vine ja? Predvčerom som zaspal. Pokazil som to? Unavilo ma to. Túžil som byť s tebou a teba nebolo. A včera kvôli dažďu som zasa s tebou nebol.“

„Ale bol, viem o všetkom.“

„Večer som presedel doma, pri víne.“

„Avšak so mnou. Aha – bola som tuto a tuto,“ ukázala striedavo na hlavu a srdce. Ako vyzývavo sa na mňa tá potvorka pozrela! Šibalské ohníčky roztopašnej vatričky sa menili na vášnivý plameň, ktorým nás oboch podpálila! Pritisol som ju k sebe a konečne jej vopchal svoj zvedavý jazyk do jej sladkých ústočiek. V momente som bol na nevydržanie. Naše jazýčky sa po sebe nedočkavo šmýkali.

„S tebou, pretože nemôžem na teba prestať myslieť.“

„Ani nechceš!“

„To dobre vieš, že nie!“

„Tak si myslím, že je čas uskutočniť dačo z toho, čo sme robili včera.“

„Už..?!“ prehltol som naprázdno. V tom mojom už nebolo iba prekvapenie z jej rýchlosti, ale aj obrovská radosť, že to príde. Veľmi som to chcel, ale bál som sa, aby som dačo nepokazil. Možno ma tak čertovsky skúša, či to hneď chcem. Čo urobiť, aby som to načisto nepokazil?!

„No a dokedy chceš čakať?“

Mal som svoj vek a vedel som, že by sa mi pol sveta vysmialo keby vedeli, že som poctivý. Než k tomu príde musím vedieť, s kým mám tú česť.

„Chcem vedieť, kto si. Ja som osamelý muž, ktorý nikoho nemá. Má svoju prácu, svoj dom a toto miesto, kde si pasie oči na hviezdach. Som samotár, čudák a iste si mnohí klopkajú za mojim chrbtom na čelo. Večere trávim pri knižke alebo víne a svetle sviečok. Niet človeka, ktorý by ma chcel a mal ma rád. Kto si, že si si vybrala mňa? Kto si, že mňa, nemožného a neschopného v očiach mnohých povzbudzuješ v tom, čo mi dávno malo byť známe? Ako to, že sa mi tak krásna žena nesmeje? Si nejaká dobrá víla, ktorá má na starosti utešovať takých nemožných tvorov, ako som ja?“ Rapotal by som ešte dlho, no ona načiahla k mojim ústam ruku a prstami sa mi dotkla pier.

„Pssst! Čas beží. Nevrav také hlúposti. Máš pery na bozkávanie a vychutnávanie tela toho druhého. Nie si nemožný ani neschopný. Iste si čudácky, ale to sa mi na tebe páči, pretože ani ja nie som iná. Nie som dobrá víla, ktorá sa stará o dajakých úbožiakov. Pretože ty ním nie si. Ak sa nechceš dneska milovať, môžeme sa iba rozprávať.“

Úprimne, o dlhé reči som nestál a v hlave mi hučalo čoraz viacej.

„Berenika, to vieš, že sa chcem s tebou milovať. Nikdy som to nechcel viacej.“

Znova ma viedla do lesa ako dva dni predtým. Ale tá kráska z oblohy dobre vedela, čo robí.

Šli sme kríkmi a ja som sa v duchu pripravoval na svoju milostnú premiéru. Je panna? Asi nie. Stačilo mi, že ja som panic, to je na katastrofu tak akurát dosť. Nemusíme ešte aj krvácať. Azda sa neurobím skôr, azda to nepokazím, pretože... Nechcel som ju stratiť. Nechcel som byť len v nej a nemal som ju iba v hlave. Skutočne sa začínala usadzovať aj v iných častiach môjho tela, najmä tam pod rebrami, odkiaľ sa pravidelne ozývalo bum-bum. Tej samoty a zúfalstva som mal akurát dosť. Roky rokúce moje telo túžilo po sexe, no teraz som nechcel nič viacej ako sa milovať. Položil som si na rozkrok ruku a v duchu si povedal: Teraz poslúchaj, nezraď ma, snaž sa a sladká odmena ťa neminie. Kubko, rob, čo ti kážem. Alebo, alebo... no dobre. Ja budem robiť všetko, čo mi povieš!" submisívne som cúvol.