Vlasy Bereniky IX. (erotická poviedka)

To miesto, kde sme sa s Berenikou stretali, bolo od detstva mojím milovaným miestečkom; sem ma vodieval otec ako malého chlapca, hrávali sme sa tam ako deti s kamarátmi. To miesto bolo vždy späté s nejakými ľuďmi, ktorých som mal rád. Túžil som, aby dakto z tej našej chlapčenskej partie bol mojim priateľom celý život, no napokon vyšlo najavo, že som azda jediný, kto nosil v sebe takú túžbu. Prišiel som o otca, prišiel som postupne o všetkých kamarátov, z ktorých sa nikto nestal napriek mojej obrovskej snahe priateľom. Zostalo mi len a len to miestečko. Tento kúštik zeme mi úplne prirástol k srdcu. Dakedy som mal pocit, že som strom, ktorý tam vyrástol, ibaže mobilný a práceschopný, ktorý sa každý deň príde pozrieť na zem, z ktorej vzišiel.

To miesto vedelo o všetkých mojich snoch a túžbach, o mojich skromných plánoch, o mojich myšlienkach. Vždy, keď som tam prichádzal, zdravil som pohľadom všetky stromy, všetky kríky. Tam som bol doma a ten kúštik zeme to vedel.

„Berenika, láska, to ty si sa mi stala tou priateľkou, po ktorej som tak túžil. Berenika, navždy zostaneš spätá s mojim milovaným miestom.“ Občas som svoje myšlienky tíško vyslovoval. Ona bola tým človekom, po ktorom som dávno pradávno túžil. Ona sa mi stala priateľkou, ba ešte oveľa viacej... Berenika splnila moju detskú túžbu a tajomne splynula s milovaným miestom. Berenika sa stala tým vysnívaným človekom, ktorého som túžil milovať. Nestal sa ním žiadny muž, žiadny kamarát z detstva. Berenika bola môj splnený sen.

Časom mi Berenika chýbala viac a viac.

Prešiel rok od jej zmiznutia a ja vôbec neviem, čo ma to napadlo ísť si sadnúť do miestnej krčmy. Náhle mi to skrslo v hlave, ako blesk z jasného neba, keď som sa vracal z nášho miestečka. Občas som tam šiel, ale zostal som zakaždým sedieť vonku, no teraz som zaliezol dnu. Pár ľudí ma zaregistrovalo, ale inak som žiadny rozruch nezapríčinil. Každý sa venoval svojmu krígľu či pohárikom, daktorí hrali karty, ďalší viedli polotriezve dialógy. Dvaja chlapi sa dvíhali, mierne podgurážení, a ako vychádzali, museli prejsť popri mne. Zapichli do mňa pohľady a zostali stáť pri mojom stole.

„Ale Jakub, čo ty tu robíš?“ spýtal sa jeden z nich.

„Sedím a pijem. Vidíte, nie?“

„Nejde mi to do hlavy, nechodievaš sem. Vari nezapíjaš nejaký žiaľ?“

„Prečo by som zapíjal žiaľ?“

„Ha-ha-ha. Lebo si vošiel do šenku, preto. No poď, nebudeme mladého pánka rušiť.“ Drgol do svojho druha a vypotácali sa von.

Bola to táto noc, keď sa mi prisnil sen s Berenikou. Bol to vlastne jeden náš spoločne strávený večer a noc u mňa doma. Ako keby tretie oko, ktoré vraj všetci kdesi na hlave máme, zaregistrovalo a nahralo tú noc, a teraz po roku mi ju v spánku prehralo.

Čakala na mňa v lese a blažene som si ju viedol domov. Cestou som si k ústam dvíhal jej rúčku, aby som ju zasypával božtekmi. Cítil som v jej pokožke všetko, čo som v lese miloval; borovickové šišky, materinu dúšku, drobné lesné jahôdky, a dokonca i dažďom voňajúci mach. Doma som mal všetko nachystané na vášnivú noc. Môj Kubko sa tešil viacej ako ja sám. Bol ako napnutá struna, ešte som len šiel do lesa. Vlastne som si ihneď po príchode domov rozopol nohavice tak nenápadne, ako sa to dalo. Chystal som dlhú predohru a teraz sa musel Kubko stiahnuť do úzadia. Mali sme to na striedačku – raz som poslúchal ja jeho, inokedy musel on mňa. Túto noc musel poslúchať on mňa, pretože som chcel Berenike spôsobiť čo najviac radosti a dať jej čo najviac lásky. Ale Kubko si vedel užiť aj tieto chvíle.

Znova som to v spánku prežíval, tú našu nádhernú noc. Celú celučkú som ju zasypával božtekmi, všade, kde sa len dalo. Môj jazyk tancoval a vášnivo sa hral s tými dvomi cukríkmi, ktoré mala na hrudi, tešil svojou prechádzkou tie dva kopčeky, na ktorých sa týčili. Rovnako sa mu páčilo v tej malej priehlbinke na jej brušku. Vynechal som to najhlavnejšie a skočil som k jej členkom a priehlavkom, šteklil ich perami. Svoje prsty na rukách som nežne vsunul medzi jej pršteky na nohách, ktoré som tiež zasypával božtekmi. Každú sekundu som si plne vychutnával. Berenika sa rozkošne smiala, až som sa vydal na cestu späť. Tu sa svižne podo mnou otočila. Ani som sa nenazdal, nenápadne ma dostala do pasce francúzskeho milovania. Ako rád som sa dostal do takéhoto klepca! Širokou plochou jazyka som hladne prechádzal po tej voňavej, klzkej mačičke, plnej nektáru, ktorého som na nijako nemohol nasýtiť. Ak som odtiahol hlavu, k mojim ústam sa ťahali dlhé tenučké nitky ako pavučinky. Zalizoval som sa ako hladný kocúr nad miskou plnou dobroty. Dala si ma hlboko do úst a pritom sa rytmicky mykala, čo nám obom spôsobovalo nesmiernu rozkoš, popritom jej štíhle prsty presne vedeli, čo majú robiť... Úkosom som pozrel na celý ten výjav do zrkadla, opretého o stenu proti posteli. Neskutočne ma bralo vedomie, že jedno z tých dvoch milujúcich sa tiel je práve moje. Aké to bolo krásne, vidieť celý ten obraz na ploche zrkadla! Byť hercom a zároveň tak trocha aj divákom bolo fantastické.

„Berenika, Berenika, čoskoro sa urobím!“ odlepil som od nej ústa, aby som ju varoval, ale ona nedbala. Nemala v úmysle vypustiť ma z úst. Berenika to spravila z lásky, vedel som to. A s týmto vedomím to bol nádherný pocit, stratiť sa v nej z druhej strany jej tela, ktoré ma nepustilo. Myslite si, čo len chcete, ja viem svoje.

Ešte som ju priviedol k vrcholu, pri ktorom nevedela, čo robiť s nohami, a potom sme dlho ležali len tak v objatí. Nežne, ale pevne som si ju tisol k sebe. Toto nezabudnuteľné milovanie sa mi pripomenulo v sne. Viem, že som si vtedy po ňom povedal, že budem o ňom snívať do konca svojho života. Čiastočne sa mi to splnilo.

Ráno som sa našiel na posteli, kde sa to dakedy skutočne odohralo. No hneď sa mi do mysle prikradla myšlienka z krčmy a najmä ten, čo sa mi prihovoril. Všetko krásne musí niečo pokaziť – zašomral som a vstával z postele.

Celý deň som myslel na ten sen, ktorý mi pripomenul, ako nádherne nám spolu bývalo.

Čas neustále plynul, nikdy sa nezastavil, nikdy neprestal ísť dopredu. Rovnako ako nikdy neprestala moja láska voči Berenike. Ju som už nemal, no zostal mi môj les, moje krásne miestečko.

Vonku musel byť skutočný nečas, aby som sa na naše miesto nevybral. Musela byť riadna smršť alebo silný mráz, aby som zostal sedieť doma. No i vtedy som tam mysľou bol a Berenika pri mne. Šiel som tam plný nepokoja, prešiel všetky chodníčky, no asi po roku som začal badať, že je tam miesto, kde akoby – neviem to vysvetliť ani opísať – opadol zo mňa smútok z jej straty, kde sa mi prevetrala hlava a kde som si úplne inak vedel vychutnať spomienky. Bolo to pod vysokým štíhlym bukom. Zrejme tam bola nejaká pozitívna geopatogénna zóna, ktorá človeka pozitívne naladila. Čoraz častejšie som si sadal po ten strom, občas sa zasníval, občas si zdriemol. Ten strom mi dodával neskutočnú energiu. Nikdy na mňa pod ním nepadla krvavá spŕška. Počastovala ma, ak som na nebi pozoroval Vlasy Bereniky, ak som po okolí rozhadzoval kvety na jej pamiatku, či keď som sa bolesťou rozplakal.

„Berenika, je to skutočne tvoja krv?! Kým som ťa spoznal, tešili ma aspoň tie jagavé bodky rozsypané po zamatovo čiernom nebi; tie žeravé uhlíky, ktoré si poznala ako vlastné myšlienky, volala ich po mene ako svoje družky. Tešilo ma sladké víno, odpočívajúce v súdku a čakajúce na mňa, kým som bol v práci; to víno, ktoré kropilo tvoje telo, ktoré mu dodávalo jedinečnú príchuť. Tešil ma môj les, ktorý ako jediný živý tvor ma mal rád; ten les, kde si mi bola prvou a ja tvoj prvý, kde si mi bola snom i skutočnosťou. Hviezdam, vínu i lesu si pridala punc jedinečnosti. A toto všetko bez teba nemá pre mňa ani toľko radosti ako dakedy, než som ťa spoznal. Rád by som to všetko chápal, rád by som vedel, kto si bola, prečo si milovala mňa a ako si zmizla. Ako a kto mi ťa zabil... Občas mi prídeš do sna a pripomenieš mi všetko to krásne, čo som s tebou zažil.“

Krvavé spŕšky a potom ten povznášajúci pokoj pod vysokým bukom. Boli to dve záhady, ktoré som musel prijať, lebo aj Berenika bola sama Kráľovnou všetkých záhad. Všetko to súviselo s ňou, jej zjavením i strašným odchodom. Často som mal pocit, že som prípad už až "prezretý" pre psychiatra. Jedného pekného, možno i škaredého dňa, si toto tajomstvo odniesiem so sebou do hrobu. Dovtedy mi je súdené sa trápiť, spomínať a milovať ženu, ktorá podľa všetkého nežije. Áno, veď vravím, som až prezretý pre psychiatra.