Vlasy Bereniky V. (erotická poviedka)

„Ďakujem, Berenika.“

„Za čo?“

„Za to, čo si pre mňa urobila.“ Chvel sa mi hlas. „Pozri, Berenika. Zmieroval som sa s tým, že ma nijaká žena nebude chcieť. Nie som žiadny cukríkový krásavec a nemám zvyky ako druhí muži. Nemám sa čím chváliť, nemám na čo baliť ženské. Nemáš predstavu, čo pre mňa znamená, že si za mnou prišla. Ja stále nerozumiem, že ja, práve ja...“ Túžil som, aby mi s tými slovami pomohla. Nevravela však nič. „Na svete sú milióny odchodnejších mužov a ja... Pozri na mňa...“

„Mňa nezaujíma svet, ja nie som stvorená pre svet. A možno ani ty, Jakub. Sám cítiš, ba dobre vieš, že ti je lepšie mimo svet ľudí ako s nimi. Hoci tu musíme byť a žiť, nemáme inú možnosť.“ Nebola v tom žiadna výčitka, no musel som sa brániť.

„Ja sa od nich nedištancujem zámerne, ja ich nemám v nenávisti. Iba nechcem počúvať ich hlúpe reči, nechcem robiť dačo len preto, že to robia oni, nechcem sa do nemoty opíjať len preto, že to robia iní v mojom veku. Nikdy som netúžil zaplatiť si nejakú ochotnú len preto, aby som to mal za sebou. Berenika, skutočne nie si so mnou iba z ľútosti?“ Už som sa jej voľačo také pýtal, a nie jedenkrát.

„Vôbec nie. Ľúbim ťa, musíš to vedieť.“

„Poď so mnou, bývaj so mnou a ži svoj život s mojím.“ Dal som do toho maximum prosby a úprimnosti.

„Nie, to neurobím. Nepôjdem medzi nich, nechcem byť s nimi. Ešte nie.“

„Kde vždy odo mňa odchádzaš? Kde si, keď nie si so mnou? Odkiaľ za mnou prichádzaš?“

„Odpusť. Ale to ti zatiaľ nemôžem povedať. Ešte nie.“

„Prečo ešte nie? Miloval som sa s tebou a nesmiem vedieť, kto si? Urobil som to aj preto, lebo som rátal, že sa to dozviem hneď po tom. Robil som s tebou niečo, čo pre mňa znamená veľmi veľa, viacej ako hocičo iné... a neviem pritom, s kým som to robil. Cítim sa hrozne.“ Prečo stále tie tajnosti? Podľa jej tváre ju to skutočne trápilo. Videl som, že mi chce niečo povedať, ale hľadala slová.

„Jakub, daj mi čas.“

„Berenika, ja predsa chcem iba vedieť kto a odkiaľ si. Ja nepochybujem o tvojej láske a náklonnosti, ale rád by som vedel o tebe viacej. Neberiem ti slobodu, nenútim ťa vydať sa za mňa a to ti vravím, ak sme už v tejto chvíli na ceste stať sa rodičmi, neopustím ťa. Si moje šťastie, ktoré sa na mňa usmialo a našlo ma. Ani ťa nasilu nenútim, aby si so mnou bývala.“ Aká vážna debata a my sme boli stále nahí, akoby sme obaja rátali s tým, že k niečomu ešte dôjde - a tak načo sa obliekať?!

 „Neveril by si mi, Jakub, keby som ti hneď povedala pravdu, neveril by si mi. Preto to chce čas, aby si sa presvedčil, že je to tak, ako to je.“

„No ale aby som sa presvedčil o tom, musím najskôr vedieť, o čom sa mám napokon presvedčiť.“

„Ja som ti už povedala, kto som. Nie, nemá zmysel teraz to rozoberať.“

Absolútne som nechápal. Verili by ste, že žena z mäsa, kostí a krvi je iba vaša zhmotnená fantázia, ktorá žije kdesi mimo tento svet a nie skutočná ľudská bytosť, s ktorou som sa mimochodom práve miloval, čím som ju pripravil o panenstvo a ona mňa o panictvo? Nebola prízrakom a duchom, ale osobou, ktorá mi vyznala lásku a po ktorej som stále fyzicky túžil. Dakde žije, dakde má rodinu a je to dakde blízko, pretože ako povedala, na mojich obľúbených miestach ma vídava už roky. Alebo je to so ženami jednoducho tak, že sú tajnostkárky? Rozhodol som sa, že to nebudem z nej ťahať nasilu a jej sa zrejme uľavilo. Teraz dobre viem, že to nemala o nič ľahšie ako ja.

Obaja sme ticho pre seba dumali a tešili sa z prítomnosti toho druhého. Prišuchla sa ku mne, aby sme sa bozkávali. Prsty rúk sa nám hravo prepletali, až začali blúdiť po tele toho druhého. A ten dolu sa mi znova dal do pozoru, čo Berenika s radosťou prijala. Bol som opretý o kmeň stromu, natiahol som nohy a ona sa na mňa napichla; pomaly sa nadvihovala a klesala, ako loďka na vlnkách, stúpala a klesala a plamene z ohňa ju osvecovali. Jednou rukou mi držala rameno a druhou sa hrala so svojím gombíčkom. S pootvorenými ústami a slabými stonmi mi dávalo najavo, že sa jej to páči a ja som ju v krátkych intervaloch mierne nadhodil. Bolo to nádherné, úžasné, to čo som videl aj to čo som cítil, či už z lásky alebo z milovania. Moje dlane sa šúchali po jej tele, raz som ju držal za boky, potom za zadoček, hladil jej chrbát, či som jej zozadu hladil druhú dieročku, celú mokrú a klzkú od svojej susedky. A tu sa rozstonala ešte viacej. Keď som ucítil sťahy jej škáročky, nevydržal som a plnil ju druhý raz. S otvorenými vykrivenými ústami som iste vyzeral ako idiot, ale mne sa zdalo, že musím od všetkej tej nádhery zomrieť, pretože môj mozog sa šiel zblázniť. Pevne ma objala a pritisla sa k môjmu telu, mykala so sebou a potom sa nehýbala; oddychovala, zavesená na mne, so zatvorenými očami. A ja som oddychoval tiež. Môj tretí vrchol, spravil som sa trikrát, to krásne dievčatko bolo plné a ja som bol totálne vyšťavený, a šťastný. Teraz predsa nemôže len tak zmiznúť. Ponúkol som sa jej, že ju odprevadím domov. Začala sa obliekať.

„Môj domov je pri tebe.“

„Znamená to, že ideme ku mne?“

„Ak si to želáš.“

Skutočne, šli sme ku mne a trvalo to vyše pol hodiny než sme zišli z lesa do dediny. Hrozne sa mi chcelo spať, orgazmy ma úplne vycicali, cítil som sa ani čo by zo mňa vyšla všetka krv a nie tie biele potvorky s chvostíkmi. Keby nebola bývala pri mne, už dávno spadnem ako mŕtvola na zem, ale jej prítomnosť ma udržiavala prebudeného. Tešil som sa ako si dáme spoločnú sprchu a ako si potom vedľa seba ľahneme. Mal som ísť ráno do práce, ale rátal som s tým, že prídem minimálne o hodinku neskôr. Ľahučko kráčala vedľa mňa a ani troška nebola nehmotná ako fantázia. Cítil som jej dlaň vo svojej dlani a v duchu sa tešil slovami, ktoré vyslovila. Berenika ma má rada, už roky ma má rada, ale ja to viem iba krátku chvíľku. Tá Berenika, s ktorou som sa miloval. Vraciam sa domov už nie ako panic, ale ako muž, ktorý pomiloval to krásne stvorenie. Veril som, že studená voda ma troška preberie, pretože som chcel dačo vravieť, ale aj jazyk som mal unavený a nečudoval som sa mu. Chcel som jej dačo šepkať, ale nedalo sa. Chcel som jej povedať, že ani tá najsladšia a najchutnejšia jahoda sveta sa jej chuťou nevyrovná, jej, mojej milovanej. Ale napokon som bol rád, že sme obaja ticho bez toho, že by sme si zakázali hovoriť, pretože som chcel cez dedinu prejsť bez jediného slovíčka.

A potom sa stalo dačo zvláštne, dačo nevysvetliteľné, čo som vtedy vôbec nechápal. Oproti nám vyšla z krčmy tlupa chlapov a zamierila k nám. Bereniky razom nebolo. Bola preč. Najprv som si myslel že iba nepozorovane vyšmykla rúčku z dlane a dakde sa pichla do tieňa, ale keď chlapi prešli popri mne a znova sa stratili, nebolo jej. Volal som ju, točil sa namieste s tlčúcim srdcom, prosil som ju, ale v ten večer jej viacej nebolo. Azda ju len dakto v tej tme neschmatol. No naokolo bolo absolútne ticho. Bol som vydesený na smrť, ešte som po nej pozeral, no napokon som musel odkráčať domov sám. Plný nepokoja som sa umyl a ľahol si. Onedlho prišla polnoc, a ja som neprestával na ňu myslieť kam zasa zmizla a prečo mi to robí. Stratila sa kvôli tým chlapom? Potom predsa mohla vyjsť! V jednu chvíľku som mal pocit, že ma miluje a v druhú, že si zo mňa uťahuje. Dialo sa niečo skutočne zvláštne a ja som jej napokon nechcel krivdiť a z ničoho ju obviňovať. Túžil som zaspávať po jej boku a myslieť na to, čo sme spolu prežili. No miesto toho som sa pýtal kde teraz je, keď má miesto tu, vedľa mňa. Neviem, ako sa to stalo, ale ja som zaspal a ráno som prišiel do práce načas. Nešla mi z mysle. Takmer nič som nejedol. Večer som sa náhlil na to miesto a... Ona tam už čakala. Objal som ju a zasypal jej krk a tvár bozkami.

„Berenika, prosím ťa, nerob mi také veci, ako som sa len o teba bál! Kam si zmizla?“

„Musela som, aby ma nevideli.“

„Ale veď potom zmizli aj oni a teba viacej nebolo.“

„Odpusť mi, ale mne sa inak nedalo. Raz to pochopíš. To neznamená, že ťa nemám rada.“

Vošli sme hlbšie do lesa k tomu ohňu, ktorý ktovie či tam horel aj za bieleho dňa, alebo iba k večeru a v noci, ako neoddeliteľná súčasť tej záhady, ktorej neoddeliteľnou súčasťou som sa stal aj ja. Tisol som si ju nežne k sebe a sypal na jej tvár božteky, ktoré mi opätovala. Ale keď som jej povedal, aby šla ku mne, tento raz odmietla.

„Nech by ktokoľvek šiel, skryjeme sa im. Nechcem od teba nič, Berenika, iba ťa prosím, aby si šla ku mne. Tam budeš v bezpečí, tu nás môže hocikto vyrušiť.“ Skutočne som nechcel nič viacej, akoby som aj mohol chcieť niečo viacej od jediného človeka, ktorý ma miloval. Ja som o jej láske nepochyboval. Viacej som na ňu nenaliehal a dúfal som, že to navrhne raz sama od seba. Lúčili sme sa prísľubom že „zajtra zase.“