Vlasy Bereniky VI. (erotická poviedka)

A takých zajtrajškov bolo v to leto neúrekom; tých milovaní bolo neúrekom, rovnako ako tých spôsobov, ako si spôsobovať navzájom čo najväčšiu radosť, tých vyznaní lásky bolo ešte viacej. Všetko okolo nej bolo záhadné, zvláštne, no predsa som odmietal uveriť, že je „iba“ zhmotnená fantázia. A to nie iba preto, že by jej skutočne nezodpovedala, ale preto, že Berenika bola tak veľmi skutočná; kto by veril, že je neskutočná po toľkých milovaniach, po toľkých prechádzkach, po toľkých spoločne strávených hodinách, po tých rozhovoroch, pozorovaniach hviezd.

Vždy ma čakala v šatách, ktorých sa dalo ľahko zbaviť, s úsmevom, s tými istými slovami, ktorými ma uistila, že som jej jediný. Ja som stále nevedel odkiaľ chodí, pretože mi to nepovedala. Mal som ju nejako vydierať? Prečo ma nečakala doma, keď som prišiel z práce? Napriek tomu, že som nepoznal odpovede na mnohé otázky, ktoré ma sužovali, miloval som ju a trpezlivo čakal na jej odpovede, pretože som nepochyboval, že jej porozumiem. Iste mala pádny dôvod – to za prvé. A iste ma mala rada – to za druhé. Rokmi samoty som sa vycibril v trpezlivosti a toto ako keby bola skúška, či je to pravda. Nestretali sme sa iba ak pršalo, inak sme boli spolu večer čo večer, v to krásne leto, kedy som mal neskutočne rád skutočného človeka. Áno, keby som zrátal všetky milostné vyvrcholenia, ktoré som s ňou zažil, nerovnali by sa krásou jej jedinému prostému vyznaniu lásky; tým trom slovám, ktoré dakedy spustili dlhý prúd sĺz tečúcich dolu mojou tvárou, cez horúce líca, cez môj úsmev obrovskej radosti. Berenika ma miluje! Ach, nič viacej som k životu nepotreboval. Ak nemilovaný človek nájde, spozná a prijme lásku a uzná jej hodnotu, bol by nevďačníkom prvej triedy, ak by si toho s obrovskou pokorou nevážil. Keď som sa nad tým zamyslel a precítil to, zabúdal som dýchať. Vtedy malo orgazmus moje srdce... Vždy, keď som jej vravel ako ju mám rád, dával som jej znova a znova sľub, že budem pri nej nech sa stane čokoľvek.

Jej prítomnosť menila tmavý les na rajskú záhradu; Berenika, moja nežná kvetinárka, ktorá z našej túžby a vášne viazala pestré kytice. Vlasy Bereniky vtedy zostúpili z nebeskej klenby, aby ma šteklili na tvári, na hrudi či na krku, aby som sa s nimi hral. Brieždením znova vystúpili hore – nevidel som ich, ako som nevidel ani Bereniku.

Hoci sme sa milovali tak často ako to šlo, daktoré noci sme iba preležali v objatí, dlho sa rozprávajúc. Vravel som jej o svojej práci, o svojom detstve a rodičoch, ktorých som už nemal, o ľuďoch z dediny, ktorých som mal rád, o mojej láske k vínu, knihám, hviezdam a lesu, ktorý nás skrýval. Čoraz častejšie som v nej videl svoju celoživotnú družku, človeka, ktorý ma nadovšetko miloval a ktorého som rovnako miloval ja. Násobila moju radosť, delila môj žiaľ. Želal som si, aby mi oznámila tú radostnú novinu, aby som jej bozkával bruško a cez jej kožu šepkal malému človiečikovi, ako ho ľúbim, ako tu budem preň až do svojej smrti. Preto som sa vždy, keď sa len dalo, snažil. Pretože to by ju prinútilo nadobro prísť ku mne. Ona sama čoraz častejšie začala vravieť o našej spoločnej budúcnosti.

V to krásne leto som musel pod vplyvom lásky zmeniť aj svoje správanie, pretože mi mnohí povedali, že som akýsi vymenený, ale nikoho nenapadlo, že je za tým žena a ja som ani nemukol. Logicky z toho vyplývalo, že ak bola moja zmena badateľná aj pre iných ľudí, musela ju spôsobiť skutočná žena, a nie prelud. Aj ona sama ma ubezpečovala, že je skutočná, z mäsa a krvi, ale zároveň dobre rozumela mojim rozpakom ak mi tvrdila, že je fantázia. Prízvukovala, že zhmotnená.

„Avšak ja už dlho fantazírujem, že žijeme spolu. Odíďme trebárs inde, do inej dediny, kde nás nikto nebude poznať.“

„Daj mi čas, nič viacej, iba čas.“

Aký som len bol šťastný, pretože som mal komu žiť, nebol som len sám pre seba. Môj život bol razom o dačom úplne inom.

Nikdy sa nezjavila ihneď u mňa, vždy som musel ísť ja k lesu, aby sme sa stretli. Trpezlivosť máva sladké plody. Časom sa dostala až ku mne domov! Sama od seba, keď som prestal naliehať. Ráno som sa samozrejme nachádzal v posteli sám. Asi to robila aj preto, aby sa mi do práce neodchádzalo s ťažkým srdcom; keď som ju nevidel, chýbala mi, no ľahšie sa mi šlo do práce ak nebola pri mne.

Zo všetkých našich milovaní spomeniem tie najkrajšie, ktoré sú čriepkami z môjho života a ktoré sa mi ako čriepky vryli do pamäti. Niektoré milovania boli bez pohybu; iba sme splynuli a nehybne ležali v objatí. Mne jej nahé telo pod sebou alebo na mne stačilo k tomu, aby som bol dlho vo forme bez toho, že by sme sa čo len pohli. Boli sme tak dlho, no napokon sme zameškaný pohyb dohnali.

Keď bola Berenika u mňa doma, ležala na mojej posteli a ja som ju kropil ríbezľovým vínom; máčal som si v ňom prsty a kropil jej telo ako kňaz kropiaci miestnosti nového príbytku svätenou vodou. Požehnával som ju takto našej láske. Keď bolo na nej množstvo malých kropají, kochal som sa kontrastom jej bledej pokožky a tmavých červených kvapiek vína. Tu sa začala sama so sebou hrať a ja tiež... Onedlho sa na jej pokožke miešali moje perleťové kvapky s vínovými. Môžete protestovať, že to nebolo skutočné milovanie, ale pre mňa určite bolo.