Vlasy Bereniky VII. (erotická poviedka)

Keď sme bývali u mňa, predvádzala mi vzrušujúce divadielko; hrala sama so sebou erotickú hru prstov a rúk. Posadil som sa do kresla ani čo by som bol v divadle a s pohárikom ríbezľového vína som ju hltavo pozoroval. Rozložila svoje telo predo mnou na posteli, ani nahá ani oblečená. Vedela sa sama sebe venovať s toľkou nežnosťou a pozornosťou. Bolo to zároveň veľmi poučné. Občas som zabudol prehĺtať či piť a raz som takmer odhryzol z pohára sklo. Dávala mi zároveň lekcie čo sa jej páči, ako mám ísť na to ja, kde ju treba chytiť a ako. Jej pršteky nezabúdali na žiadnu erotogénnu zónu, ktorú na sebe mala, až napokon skončili tam, kde sa im páčilo najviac; behali po jej tele ako splašené koníky, kde – tu sa na chvíľku zastavili akoby sa chceli popásť, no potom sa zasa rozbehli ako po zasneženej pláni. Unavené, udýchané, tušiace obrovskú slasť, prišli sa napiť k studničke a zaborili do nej svoje hlávky. Takto Berenika samu seba  privádzala k vrcholom; v takých chvíľach som sa sklonil k jej tvári a pozoroval, ako sa jej menia zreničky. Dotýkali sme sa končekmi jazykov a niečo z tej elektriky, ktorá ju triasla, prešla i na mňa. Aby si ešte raz zopakovala tú šialené rozprávku, ktorú Francúzi volajú „malá smrť,“ láskal som ju ústami, vychutnával ju ako sladký ovocný zákusok... Len čo sa spamätala, vrhala sa nežne na môjho Kubka, ktorého láskala svojimi ústočkami. Jej jazýček po ňom kĺzal ako po tej najsladšej zmrzline, až nevydržal a vybuchol.

Inokedy som priniesol z podkrovia veľké zrkadlo, celú miestnosť vysvietil sviečkami a pozorovali sme sami seba pri rôznych polohách. Bolo to neskutočne vzrušujúce. Miloval som pozorovať, ako do nej vchádzam a vychádzam, keď sme ležali na zemi pred tým zrkadlom na boku a ja som si ju bral zozadu, držiac jej vo vzduchu nohu...

Ktorý muž  by sa nepotešil takým krásnym ženským telom?! S radosťou mi plnila moje erotické fantázie; mohol som si ju brať ako som len chcel. Naše sladké milostné radovánky; býval som ako odtrhnutý z reťaze, ako nadržané zvieratko, ako námorník čo sa po rokoch dostane k žene. Bral som si ju z rôznych pozícií, miloval ju nežne, miloval ju vášnivo, ale vždy tak, aby som jej neublížil. Počas dňa som uvažoval, čo nové vyskúšať, čo si zopakovať a na moje prekvapenie, mávala skvelé nápady, ktoré sme spolu praktizovali.

Raz sme spolu umilovaní a šťastní ležali vedľa seba a Berenika mi chytila do dlane ruku.

„Bude to krásne, keď budeme spolu. My dvaja, už onedlho.“

„My už sme spolu, nie?“ Vedel som, ako to myslela, len som chcel vidieť jej reakciu.

Nič viacej nevravela, iba sa tajuplne usmievala.

Celé celučičké leto sme strávili spolu – milovaním, rozprávaním, plánovaním, pozorovaním hviezd...

To najkrajšie čo som kedy zažil, to, pre čo som sa narodil, to, čo ma nadobro zmenilo, trvalo iba pár mesiacov.

A potom zrazu...

Tešil som sa na ňu ako vždy. Prišla jeseň a s ňou chlad, ale pri našom ohni bolo stále príjemne teplo a moja túžba by roztopila aj ľadovec. Ak bolo ozaj veľmi zima, šli sme ku mne. Náhlil som sa za ňou... a nebola tam! Prvýkrát čo tam nebola. Ešte sa to nestalo a tak som usúdil, že sa niečo muselo zomlieť, niečo nepríjemné, zlé. Sedel som tam a čakal, vyľakaný na smrť a pritom som podvedome i vedome cítil, že tam iste musela v ten večer už byť, pretože tam bol venček upletený zo šípok, konárikov a gaštanov. Jednoznačne to bola práca jej rúk, dakedy pri rozhovoroch niečo také zmajstrovala. Mala skutočne zlaté ruky. Večer predtým tam nič také nebolo.

„Berenika, kde si? Milujem ťa, poď za svojím Jakubom.“ Prechádzal som po okolí a snažil som sa ju nájsť, ale toto by už bol od nej skutočne hlúpy žart. Nenechala by ma dlhšie v tom zúfalom strachu. Bol som si istý, že tam bola, ale dačo sa stalo. Kľakol som si a pozrel sa smerom na hviezdy. A v tom...

Cítil som, ako na mňa voľačo padá, voľačo drobnučké, ale ľahučké, no nevedel som čo to je, kde sa to berie, lebo bolo šero. Ako som pozeral hore, cítil som to na tvári, v očiach a na holých rukách. Keď som sa tomu pri ohni lepšie prizrel, bolo to ako krvavočervený prášok, no v skutočnosti to bola nejaká kvapalina. Drobnučké guľôčky veľké ako – na porovnanie - tretina z makového zrniečka. Stále to na mňa padalo a vtom som si uvedomil, že je to znamenie, že som ju stratil. Prvotná myšlienka sa zlomkom sekundy zmenila v istotu. Dačo sa stalo a ja som o ňu prišiel. Toto je jej krv a padá na mňa, ako keby ja som bol za ňu zodpovedný.

Čím som sa previnil? Čím som ju ja mohol zabiť? Kto mi vnukol myšlienku, že ja ju mám na svedomí?! Náhlil som sa sem, aby som jej vyznal lásku, nedočkavý po jej dotykoch, bozkoch, pohladeniach a pohľadoch. Zúfalý som padol na zem a rozplakal sa. Na rukách a tvári som mal červené krvavé šmuhy, ani čo by som bol nejakým vrahom. Ak by ma takto niekto našiel, iste by ma za vraha považoval. Chvatom, ale s veľkou pozornosťou, prehľadal som širšie okolie, najmä cestičky a chodníčky, kadiaľ sme spolu chodievali. Pritom som volal jej meno. Bezvýsledne... Nikdy by si nerobila zo mňa žarty takýmto krutým spôsobom.

Teraz som už intuitívne nadobro vedel, že som ju stratil, že sa nikdy nedozviem, kto a odkiaľ bola, že sa nedozviem prečo vlastne milovala mňa, prečo o mňa stála. Áno, na tie dve posledné otázky mi vždy odpovedala, na tie prvé nikdy, takže pravdupovediac, nedozviem sa len to kým, vlastne bola. Skutočne som mal na svojej koži krv a desil som sa toho, že je Bereniky, ľudskej bytosti, mojej jedinej priateľky, drahého, milovaného človeka. Ak ju niekto zabil – hútal som – dozviem sa to z novín, televízie? Dozviem sa niečo z rečí dedinčanov? Aký nešťastný, absurdný spôsob dozvedieť sa, koho vlastne milujem a koho som stratil. Ak by som šiel na políciu s podozrením, že sa niečo stalo, spýtať sa či dačo nevedia, bol by som hlavný podozrivý a zároveň aj veľký blázon, ak sa pýtam na dakoho, o kom ani neviem presne, kto to je.

A možno sa iba mýlim a zajtra tu bude – blyslo mi hlavou.