Vlasy Bereniky VIII. (erotická poviedka)

No úprimne vyznávam, že tomu som vôbec neveril a mal som z toho pocit ako dakto, kto ide na skúšku absolútne nepripravený a utešuje sa možnosťou, že si vytiahne práve tú jednu jedinú otázku, ktorú vie. Nulová šanca alebo stopercentná istota. Na smrť vydesený som snoril po okolí, až som došiel k lesnému potoku, v ktorom som si umyl tvár. Bola to krv a koho iného by mala byť, ak nie jej. Záhadná Berenika odnikiaľ zmizla do nenávratna. Nasledovala krutá, nezabudnuteľná cesta späť ku mne. Plný strachu, rovnako ako otázok a desivých odpovedí, som došiel domov, snažiac sa spamätať sa, ale zúfalstvo ma pohltilo celého. Dlho do noci som ju v duchu volal, prosil, aby sa mi ukázala, ale akoby mohla?! Miesto nežného milovania som strávil najhoršiu noc v mojom živote. V mozgu mi rezonovala jedna myšlienka: J e j  k r v  p a d l a  n a  m ň a.

Čo mi tým chcel kto povedať?! Prečo na mňa?

Pár dní som si vzal voľno, nebol som schopný pracovať, a ani chodiť pomedzi ľudí. No najhoršie bolo, že som sa musel naučiť s tým všetkým žiť. Žiť s tým, že viacej s ňou nebudem. Žiť s tým, že ju dakto zabil, pretože tá krv znamenala jej smrť. Žiť s vedomím, že kým tam na mňa čakala, dakto jej vzal život. Hrozná myšlienka, predstava! Po všetkom tom šťastí, ktoré mi s ňou vstúpilo do života... Ale ani teraz o mňa nešlo; neľutoval som sa ani zlomok sekundy. Trápil som sa pre ňu, pre moju jedinú, milovanú Bereniku.

Kupoval som všetky možné noviny regiónu, samozrejme nie v jednom stánku, čítal krimi rubriku, počúval miestny rozhlas, nenápadne počúval rozhovory ľudí, pozeral správy a potom som utekal na naše miestečko. Ale o žiadnej zavraždenej alebo hľadanej žene nikde ani slovo. Nikomu nechýbala, iba ak mne a teraz ma napadá – komu inému by aj mala chýbať, veď bola iba moja a ja iba jej.

Napriek tomu, že neprichádzala, chodil som na to miesto stále, večer čo večer, dokonca aj v zime, no skoršie kvôli tme,  boril som sa snehom, dúfajúc že azda... znova sa stane ten krásny zázrak a ona tam bude. A ona, hoci tam nebola, bola v mojej mysli, v mojich predstavách. Ani oheň už nehorel, svetlo robila iba moja baterka a hore hviezdy či mesiac. Znova som bol ten opustený, osamelý, nikým nemilovaný muž, ktorý mal iba svoju prácu, svoj dom a toto miesto, kde ju našiel a kde ju stratil. Miesto, kde začal dakoho milovať a kde si svoju lásku potvrdzoval večer čo večer, miesto, kde mohol lásku vyznávať milovanej žene.

Istý čas som z jej zmiznutia obviňoval seba a vinil sa, že som dačo spravil, či povedal niečo, čo by ju mohlo zničiť. Pátral som v pamäti čo sa stalo, čím som to pokazil, až som znova a znova prišiel k záveru, že to nie je moja vina, nie mojou chybou sa to stalo. A čo sa vlastne stalo? Vražda mojej zhmotnenej fantázie? S tou hroznou bolesťou vo vnútri som túžil po nej a zároveň som chcel vedieť, čo sa to udialo, čo to má znamenať. Chcel som to zistiť, ale nechcel som sa hrať na detektíva či stopárskeho psa. Chodil som na to miesto, akoby som tam mal dajakým zázrakom nájsť odpovede. Aspoň som v to dúfal. Často som zhasol baterku a bol som opustený, v lese nad dedinou, samučičký sám, iba so svojou bolesťou a slzami, s prosbou aby sa mi vrátila, aby som ju miloval skutočnú, nie iba tú v spomienkach. Veď ak prišla z ničoho nič vtedy, tak azda by mohla aj teraz....

„Berenika, prosím, však dakde žiješ a znova za mnou prídeš. Príď a povedz mi prečo toto všetko. Príď za mužom, ktorý ťa miluje. Ty ma poznáš, vieš kto som... No tak, Berenika.“ Skrátka - ako smútenie nad hrobom, iba s tým rozdielom, že hrobu nebolo. Osamelý, bez nádeje, iba s tým upleteným venčekom, ktorý ona držala vo svojich rukách a uplietla v prstoch, ktoré sa mi hrali s vlasmi, ktoré ma hladili po tvári. Iba ten venček mi po nej zostal. A prázdna duša, smutné srdce, zmorené otázkami bez akýchkoľvek odpovedí. Nemal som nikoho, komu by som sa zdôveril, a keby som aj mal, kto by mi to uveril? Každý jeden človek by si klopkal po čele. Postupne, ako dni prichádzali a odchádzali, som si uvedomil viaceré veci. Intuitívne som cítil, že sú pravdivé. Neviem to rozumovo zdôvodniť, cítil som, že je to tak.

Skutočne nebola z tohto sveta, preto nikomu nechýba, preto nikto po nej nepátra, nikoho nezaujíma. Chýba iba mne, pretože ani ja akoby som nebol z tohto sveta. Nech bola ktokoľvek, mal som ju rád a neprestal som s tým ani po tom, čo zmizla z môjho života. Z času na čas sa stávalo, že ma tá krvavá spŕška pofŕkala znova a kým som zišiel do dediny, znova som sa musel umyť v potoku. Ak nebola pri mne ona, tak to bola pripomienka v podobe jej krvi. Zmätenosť, zúfalstvo a osamelosť mi teraz boli spoločníkmi miesto Bereniky.

Jeseň zafarbila môj les, naše krásne miestečko, jeseň prešla do zimy a zima sa strácala v jari, ako tmavý sen, ktorý bledne brieždením, ako belavá srieň na tráve, miznúca pod dotykom slnka. A nejaký zákerný rozbresk mi vzal aj samotnú Bereniku. Alebo ju pohltila čierna nenásytná noc? To keby som bol vedel....

Prešiel rok a na nebi boli zasa Vlasy Bereniky a pod nimi pri lese nad dedinou ja. Chodil som po okolí, vošiel do lesa medzi stromy či azda úplnou náhodou nestretnem tú, ktorú som tak veľmi miloval, ktorej som istý čas žil, len jej a nikomu inému, ktorú som prijal do svojho života, s ktorou som chcel potomka a ktorej som dakedy koktavo povedal: poď a ži svoj život s mojím životom. Ona mi povedala, že to raz všetko spraví, len aby som jej dal čas a ja som jej veril a viem, že ona nezradila, že dakto, alebo dačo... Zabili ju zámerne alebo im bola náhodnou korisťou? Hocikto nás tam mohol vídavať večer čo večer, hocikto nás mohol pozorovať, no predsa sme akosi podvedome vedeli, že tam okrem nás dvoch nikto nie je. Nič sa nikdy nevyrovnalo ani sa nevyrovná pocitu, keď bola pri mne a vravela mi, že ma má rada, že je iba pre mňa stvorená, že to je jej osud a jej šťastím je, že som jej. Rozprávala mi o hviezdach, ako sa rodia, o ich živote, aj o tom ako zomierajú a že bude šťastná, ak by zomrela raz v ďalekej budúcnosti so mnou. Nerozumel som ničomu z tohto príbehu, iba tomu, že sme sa mali radi. To bolo jediné, čo som chápal. Keď sme sa stretávali, vysvetľoval som si stretnutie s ňou ako šťastnú náhodu, hoci ona mi tvrdila, že je na svete iba pre mňa, že nie je žiadna náhoda, ale že je „zámer.“

„Berenika, nemiloval ešte človek druhého človeka tak, ako ja teba. Berenika, nemiloval ešte žiadny muž predo mnou ženu tak, ako som miloval a milujem ja teba. Teba niet, a stále ťa milujem. Berenika drahá, nemiloval ešte človek človeka tak, ako ja teba...“ Toto bolo mojou mantrou, mojím Otčenášom i Zdravasom, piliermi vyznania viery, vzduchom i vodou, s týmito slovami, ktoré mi zneli v mysli, som ráno vstával, kráčal životom, večer zaspával.

Ako ľahko je telu zvyknúť na telesné radovánky! O to ťažšie je ich potom nemať. No keď moje telo zatúžilo po tom Berenikinom, okamžite – ako dajaký alarm – ozvala sa duša ubolená jej zmiznutím, a azda aj smrťou, a všetky túžby tela pokorne zmizli. No ozývali sa znova. Veď hoci to všetko s Berenikou bolo krásne ako sen, nebol to sen. Bola to skutočnosť. To však nič nemenilo na fakte, že keď som večer čo večer po príchode z nášho miesta ležal v posteli sám, snažiac sa zaspať, myslel som na nespočetné množstvo tých krásnych milovaní, ktorých som si užíval ako niečoho neuveriteľne krásneho, čo mi z ničoho nič prišlo do života a čomu sa nedalo odolať. Preskúmal som každý kúštik jej tela a ona zasa preskúmala to moje; prstami, perami, očami, jazykom. Teraz Berenika pri mne nebola, spoločníčku mi robila iba túžba po nej, fyzická túžba. Ach, ako nerád to priznávam, po žene, ktorá asi nežije. Pretože ak by žila, prišla by za mnou, ak by ma skutočne milovala, prišla by. Ak predtým vedela o mne toľko (a že vedela toho skutočne veľa), musela ma poznať a na základe toho ma musela ľúbiť. Nerozumel som jej slovám, ale ako som nad nimi v tichej samote uvažoval, postupne mi niečo začalo dávať zmysel. S odstupom času som bol schopný dať dokopy nejaké dieliky skladačky môjho života a celej tej záhady okolo Bereniky, mňa, jej zjavenia a hrozného odchodu. Voľačo sa pokúsim objasniť aj vám.