Vlasy Bereniky X. (erotická poviedka)

Raz som kráčal na moje milované miesto hlboko zamyslený, no najmä naštvaný; v práci sa zomlelo niečo, čo mi totálne rozhádzalo v hlave myslenie a nijako som sa nemohol sústrediť na to, čo som chcel. Kráčal som cez dedinu ako buldozér, nemohol som sa prinútiť vypnúť myseľ a sústrediť sa na veci, ktoré troška tešili moju dušu. Bol som rozzúrený a hore brehom, okolo poľa a popod les, fučal som ako lokomotíva. Vlastne som ani nepozeral kadiaľ kráčam, ignoroval som potok, v ktorom som sa umýval od krvi, ignoroval som celé okolie. A razom... ocitol som sa sám od seba, neviem vôbec, ako sa to stalo, pod tým štíhlym vysokým bukom a moja myseľ sa vyjasnila. Ako keby ma tam dačo doviedlo... Bolo to zvláštne, skutočne. Vždy som tam kráčal so zámerom ísť priamo tam, ale teraz ma tam nohy doviedli samotné, bez toho, že by som tam mal pôvodne namierené. A ten pokoj, ktorý sa do mňa vlial, bol priam čarovný. Oprel som sa o ten strom a cítil som sa, ani čo by bola Berenika pri mne. Viacej som si nerobil nič z toho, čo bolo v práci. Ako keď tápete v tme, a razom zasvieti slnko.

„Berenika, láska, chýbaš mi stále rovnako. Chodím sem s nádejou. Tlie vo mne ako malinký uhlík a len toto miesto ho vie rozdúchať do plamienka. Berenika...“

Prešiel rok, prešli dva. Prešlo ich desať odvtedy, čo som ju zúfalý volal a čakal. Ani času sa nepodarilo zbaviť ma lásky k Berenike. Bol som rozhodnutý, že si nebudem hľadať nijakú inú ženu, že budem žiť sám. Možno tak aj zostarnem, možno zomriem ešte skôr, než zostarnúť stihnem. Skrátka, nezmieril som sa s jej záhadným zmiznutím, ale bol som z roka na rok zmierenejší s mojím osudom. To znamenalo samotu a moje rovnako radostné ako bolestné tajomstvo späté s týmto miestom.

Nie, nebol som blázon. Iba som sa ocitol medzi udalosťami, ktoré ho zo mňa mohli poľahky spraviť. Ale ja som sa držal. Môžete ma volať aj Muž bolesti, a pritom ma nikto nemusel nikde pribiť ani ma mučiť.

Nič sa v mojom živote nemenilo. Až raz... Zdalo sa zamračené a ja som dumal, či je vhodné vyjsť do lesa, lebo to vyzeralo, ako keby sa malo každú chvíľku rozpršať. No ukázali sa hviezdy a to pre mňa bolo, ako keby na semafore zasvietili odrazu tri zelené. Aspoň tie Vlasy Bereniky na nebi som chcel z lesa pozorovať. Prišiel som teda tam a sadol si na trávu. Oči mi blúdili po hviezdach a v mysli sa mi vynorila Berenikina tvár. Občas som jej niečo povedal, akoby bola pri mne.

„Som tu, drahá Berenika.“

Po niekoľkých minútach začala na mňa padať spŕška. Bral som to ako pozdrav z onoho sveta. No na moje prekvapenie, keď som dvihol dlane vrchom a zadíval sa na ne, nebola to krv ako zvyčajne, ale voda. Nie, nerozpršalo sa. Tento raz na mňa padala voda, drobné kvapôčky (ne)obyčajnej vody. Príjemne chladila tvár a osviežila rovnako moju dušu. Že by to bol radostnejší pozdrav z onoho sveta?

Doma nasledoval pokojný spánok. Ďalší deň sa to opakovalo a takto to trvalo celé leto. Blížilo sa jedenáste výročie jej náhleho odchodu. Hútal som, ale márne. Krvavá spŕška sa zmenila na mrholenie a to miesto pod bukom bolo príjemnejšie a príjemnejšie.

Vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu jeseň. V jednu jeseň som Bereniku stratil, no preto som na toto nádherné obdobie nezanevrel. Ani náhodou! Zo všetkých ročných období som ju mal najradšej.

Suché lístie mi šušťalo pod nohami, chvatom som šiel na moje milované miesto. Iba tam som našiel pokoj, ktorý som tak veľmi potreboval. Poznal som to tam tak dokonale, že som sa tadiaľ bez problémov pohyboval aj počas tmy. Teraz svietil na nebi dorastajúci mesiac. Blížil som sa k potoku; počul som tíško tiecť vodu. Skutočne, nikdy som v týchto miestach nestretol nikoho neznámeho, cudzieho, iba za väčšieho svetla nejakého poľovníka či lesníka, no teraz som počul, ako dakto či dačo v potoku špliecha vodou . Sotva som videl pomedzi stromy, ale jasne som to počul. Iba ja som si tam umýval tvár a ruky od krvi pred vzostupom do dediny.

Zmeravel som a takmer prestal dýchať. Čím viac sa človek snaží byť ticho, tým viacej mu vetvičky práskajú pod nohami. Vošiel som teda na hlinený chodník, na ktorom veľa konárikov nebolo a prikrádal som sa k potoku. Pomyslel som na nejaké zvieratko, ktoré sa mohlo umývať. Srdce mi tĺklo ako poplašný zvon! Prikradol som sa ku kríkom, lemujúcim na niekoľkých metroch potok. Bolo tam tma, bol chladný októbrový večer a dakto – nejaký človek - sa tu v potoku skutočne kúpal! Chcel som prísť na to, či je to žena alebo muž. Zvláštne. Asi príprava na zimu, niekto trénuje na kúpanie v ľadovej vode. Pri pomyslení, že by som mal do tej vody v takom počasí vliezť ja, striasla ma zima. Postúpil som tíško ako myška troška vyššie a vypliešťal oči smerom k neznámej osobe. Oblaky na nebi sa troška pohli a na les tak dopadlo viac mesačného svetla. Tej osobe bolo zima, počul som jej rýchly trhaný dych. Oči viacej privykli na tmu a vďaka mesiacu som zbadal, že je to ženská postava.

Preboha živého! Ak by sa tu kúpal nejaký opitý horár, ktorý sa chce prebrať skôr, než sa doma ukáže žene, ktorá by ho prebrala tiež, to by som chápal. Čo tu ale o takomto čase v tomto ročnom období robí nejaká nahá ženská, ktorej to počuteľne nie je príjemné?!

Nevedel som, čo spraviť. Tá osoba vyšla z vody, objímala a šúchala si svoje nahé mokré telo a tápavo chodila hore dolu. Čakal som, že sa začne obliekať, no keď poskakovala a pobehovala viac ako päť minút, uvedomil som si, že si zrejme nemá čo obliecť. Už-už som chcel niečo povedať, chystal si hlasivky na prvé slovo, iba som nevedel čo. Nechcel som ju vystrašiť. Stál som v kríkoch ako nejaký, hm, úchylný človek.

A potom!

Mráz mi prebehol chrbtom a slzy hrôzy mi v momente vypadli z očí. Zahučalo mi v ušiach, krv sa mi vohnala do hlavy a telom akoby mi prešiel blesk, oheň i lavína zároveň. Slzy mi z očí doslova vytryskli, počul som ako mi dopadli na špice topánok. Ruka mi vyletela ako strela a chytila ústa, otvorené v nemom úžase, hrôze a neviem v čom všetkom ešte. Dodnes neviem, akým zázrakom som neodpadol, neskolaboval, akým divom ma neranila na mieste mŕtvica. A to všetko preto, že tá osoba si pre seba niečo povedala. Povedala to tak, že som to jasne začul.

Povedala to nie hocijako a hocijakým hlasom.

„Tak. A teraz za Jakubom.“

Povedala to mne známym hlasom...

Berenikiným hlasom!

Berenika! To je Berenika!

Čo to znamená? Kde sa tu berie?

Než som sa spamätal, zmizla kdesi medzi stromami, no inštinktívne som vedel, že ide na naše miesto.

Berenika!

Pridal som do kroku a snažil sa ju dobehnúť.

Možno sa ti to iba sníva, vravel som si v duchu. Možno je to iba sen, jeden z mnohých, v ktorých si ty a ona. Nie, nie! Nech to nie je žiadny sen! Nech je to ona! Veď ja ju milujem! Nikdy som ju nemiloval viacej ako teraz! Slzy mi tiekli prúdom, utieral som si ich prstami a náhlil sa na naše miesto.

Kde si bola? Jedenásť rokov! Berenika! Jedenásť rokov existencie bez života!

Jedenásť rokov bolesti, sĺz, spomienok, snov čo ráno odišli s tmou, jedenásť rokov viet vyslovených iba pre Teba.

Pribehol som na naše miesto! Bola tam. Hlasne som sa rozplakal, neschopný slova. Od radosti, od strachu až hrôzy, od toho, že ju znova vidím. Ju – moju milovanú, moju najdrahšiu.

Horel tam oheň a ona tam stála, nahá v celej svojej kráse. Stála na mieste, usmievala sa a videl som, ako jej zasvietili oči, keď ma zbadala. Načiahla po mne ruky. Ešte po nej stekali kvapky vody z potoka, no bolo ich vďaka ohňu čoraz menej.

„Be... Berenika.“ Hlas mi zlyhal. Bola nádherná, pristúpil som v nemej hrôze k nej. Zrak som upriamil na jej krk. Mala na ňom veľkú ranu. Čudoval som sa, že jej netečie krv. Objal som ju a naradostený plakal, nariekal, reval...

Nevravela nič, iba ma objímala a tíšila. Je to fakt, ktorý som musel prijať.

Berenika je tu. Berenika žije.

„Milujem ťa. Kde si bola?“ zmohol som sa na akú takú otázku.

„Jakub, aj ja ťa ľúbim. Poď so mnou. Ukážem ti.“ Vyzliekol som si kabát a dal ho na ňu. Bola bosá, začal som si dávať dolu topánky, to ale rázne odmietla. „Vydržím. Poď.“ Vybral som z vrecka baterku. Nosil som ju pri sebe stále, ale málokedy som ju používal. Svietil som nám na cestu. Viedla ma za ruku a kráčala tým svojím ladným krokom. Prišli sme pod vysoký štíhly buk, pod ktorým mi bývalo tak dobre. Vzala mi baterku a svietila na zem okolo kmeňa. Bola tam rozpapraná zem.

„Tu som bola Jakub, tu dolu, v zemi. Ale neviem ako dlho. Aký je rok?“

Zapotácal som sa. Čože to vraví? To znamená, že... Berenika bola mŕtva a teraz žije. Bola tu v zemi celých jedenásť rokov, denne som po nej chodil, tu, na tomto mieste, kde mi bolo tak krásne. Teraz som chápal, že to preto, lebo sme boli spolu. Videla na mne všetku tú hrôzu a chápala.

„Mám pocit, že to všetko trvalo iba niekoľko dní. Ty ale, Jakub, vyzeráš starší ako vtedy.“

Bolo toho na mňa veľa. Bolo to takmer neúnosné, no ten fakt, že je to Berenika - či už živá či duch či vzkriesená, všetko jedno, ma držal na nohách. Lapal som dych, aby som jej odpovedal.

„Berenika, som bez teba jedenásť rokov.“

„Plietla som venček, kým som na teba čakala. Podarilo sa mi ho dokončiť. No skôr ako ty, prišiel niekto iný. Snažil sa... snažil sa ma dostať, ale nedarilo sa mu to. Vybral nôž a... Aha, pozri.“ Dvihla hlavu a na krk si zasvietila baterkou. „Myslím, že mi prerezal tepny. Pamätám si pár sekúnd, potom som asi stratila vedomie. Myslím si, že som vykrvácala. Musel ma zrejme vyzliecť. Keď som sa prebrala a začala sa ťahať von, nemala som šaty. Tie sú zrejme v zemi. Potrebujeme rýľ a lopatu.“

Berenika vstala z mŕtvych, vyhrabala sa zo svojho hrobu pod bukom... a vraví, že potrebuje rýľ a lopatu! Po jedenástich rokoch vyšla zo zeme, kde ju vrah zakopal a pýta toto náradie. Nevie, čo to so mnou robí? A čo ona? Myslí, že je to normálne takto vstať z mŕtvych?! Pre mňa určite nie! Koniec koncov, nevyzerala ako niekto, kto po toľkom čase vyjde zo zeme. Vyzerala úplne normálne.

Ak sa teraz načisto nezbláznim, potom už nikdy – pomyslel som si.

„Nechaj rýľ a lopatu tak, musíš ísť ku mne domov.“

„Chcem svoje šaty.“

„Zajtra po ne prídeme.“

Rýchle preč, než mi zmizne. V hlave sa mi vyjasňovalo len pomaly. Nie je to sen, je to skutočnosť. Berenika bola mŕtva, skutočne, podľa rany na jej krku o tom nebolo pochýb. Bola mŕtva, ale teraz žije a kráča popri mne domov.

Jedna záhada strieda druhú a ja som dúfal, že konečne povie, kto vlastne je. Ak nie je teraz vhodný čas, tak kedy?! Ak nechce teraz so mnou zostať, tak kedy potom?

V hlave mi vírili tisícky myšlienok, tisícky otázok a stále ma obchádzala posvätná hrôza z toho, že dakedy mŕtva Berenika kráča popri mne ku mne domov. Bola rovnako krásna ako vtedy. Chvel som sa, dýchal som všelijako, len nie pravidelne, no od srdca sa mi po celom tele rozlieval príjemný pocit. Kráčali sme vedľa seba bez slova, tak ako vtedy, než ju dakto zabil.

Vošli sme ku mne a ja som rozsvietil svetlo. Okrem môjho kabátu nemala na sebe vôbec nič. Priviedol som si ju k sebe, tak ako vtedy. Stáli sme proti sebe a neschopní slova sa na seba usmievali. Povedala vetu, ktorá vo mne vzbudila tie isté pocity, ako keď mi pred jedenástimi rokmi povedala: Jakub, nemilujem ťa o nič menej  ako by si chcel časom ty mňa.

„Jakub, neboj sa. Už ti viacej neodídem, už ti nezmiznem. Ak sa ráno prebudíš, budem vedľa teba. Sľubujem. Už ťa nikdy neopustím.“ Berenike tiekli slzy. „Veď som bola stvorená len pre teba. Rovnako som sa z tej zeme vyhrabala len kvôli tebe. Tak ako by som ťa... mohla ešte dakedy opustiť? Milovala som ťa skôr, ako si ma spoznal.“

Zlomilo ma to, premohlo ma to. Nič z toho nebolo falošné. Zviezol som sa na zem k jej nohám, objal jej ich a plakal. Čo plakal, reval som, nariekal a smial sa, padali mi z očí slzy veľké ako potočné kamienky. Neviem, koľko som takto nariekal, unavilo ma to. Berenika odišla do kúpeľne, dal som jej oblečenie a ľahli sme si k sebe. Pozeral som na jej ranu na krku.

„Nebolí ma to a verím, že sa to zahojí.“

„Bože môj, to muselo bolieť.“

„Viacej ma bolelo vedomie, s ktorým som zomierala. Že totiž všetko to bude pôsobiť ako krutý žart, čo žart, až zločin. Krutý žart z teba, zločin spáchaný na tvojom srdci. S tým som zomierala, keď zo mňa vytekala krv.“

Vravel som jej o krvavej spŕške. Bola prekvapená. Rozprávali sme sa dlho predlho do noci, takmer do brieždenia.

„Snáď mi teraz povieš, kto si, Berenika. Kto si bola vtedy?“

„Poviem, Jakub. Ale čo si ty myslíš? Kto som? Povedz mi, prosím. A potom ti poviem ja.“

Sypal som to zo seba, ani čo by som to mal nacvičené. „Myslím, že si človek, ktorého som odjakživa chcel milovať. Avšak nenašiel som ho, napriek všetkej úprimnej snahe. Prišiel za mnou sám. Prišla si za mnou ty. Berenika, druhí chceli autá, domy, peniaze... Iba ja som bol tým hlupákom, ktorý chcel milovať a túžil byť milovaný.“

„Povedal si to krajšie, ako som to chcela povedať ja.“

Skutočne bola stvorená ako „hotový“ človek pre mňa. Vznikla spontánne, ako život taký. Keďže som ju nikdy neprestal ľúbiť, znova prišla za mnou, no teraz nevznikla, ale musela ožiť. Bola skutočným človekom, nie preludom; človekom z mäsa, kostí a krvi. Krvi, ktorá z nej vytiekla a ktorá na mňa padávala.

Bolo poludnie ďalší deň, keď sme sa prebudili v objatí. Videla údiv i radosť na mojej tvári.

„Vravela som, že ti nezmiznem.“ Napriek môjmu vnútornému boju, opäť sa mi zarosili oči a Berenika zmizla iba na moment v slzavej hmle. Plač od radosti som si užíval ako sladkú odmenu, ako cukrovú odmenu za horkosť bolesti.

Zranený krk si obviazala šatkou. Raňajkovali sme, a zároveň i obedovali spoločne. Vzali sme náradie a šli do lesa vykopať jej šaty, tie šaty, ktoré som jej často vyzliekal pred milovaním.

Cestou späť sa mi zdôverila so svojím plánom.

„Musím sa niekomu ukázať.“

„Prosím?“

Zostali sme stáť, aby mi to objasnila.

„Chcem sa ukázať tomu, kto ma zabil. Ale neviem kde býva. Opíšem ti ho.“

„Ako vieš, že je z našej dediny?“

„Povedal mi to, než ma zabil. Povedal mi: aha, tak za tebou sem Jakub behá. Nečudujem sa mu. Človek by si myslel, že nevie na čo to má. Pozrime ho.“

Opísala mi ho, výzor i spôsob reči a okamžite som vedel, o koho ide. No – môžeme si to napokon overiť.

Nebol to nikto iný ako ten, ktorý sa mi raz v krčme prihovoril, pýtajúc sa ma, či zapíjam nejaký žiaľ, keď som už ráčil vojsť dnu. Berenika bola veľká výmyselníčka, ktorá mala skutočne rada prekvapenia. Vedela nimi prekvapiť, vedela nimi šokovať.

„Prekvapíme ho. Vojdeš mu na dvor i s týmto rýľom a povieš mu, že si si bol v lese vykopať milú. Uvidíme, ako zareaguje. Ak bude treba, ukážem sa mu. Môže to byť pekná podívaná.“ Chichotala sa. „Najmä ak mu ukážem to, čo skrývam pod šatkou.“

Stalo sa tak.

Vošiel som k nemu na dvor. Začul, že niekto vošiel bránkou a vyšiel von.

„Jakub, vitaj. Čo ťa ku mne priviedlo?“

„No, zrejme osud.“

„Osud?“

„Bol som troška v lese, s týmto rýľom... Povedzme, že som sa hral na krtka. Tak ako vy, dakedy... Jedenásť rokov? Veru hej, jedenásť rokov.“

Zmeravel a snažil sa nedať sa vyviesť z miery.

„O čom to vravíš?“

„Ale vlastne len o tom, že som si bol vykopať svoju milú. Viete, tú pod tým vysokým štíhlym bukom. Bereniku.“

„Čo ti preskakuje, Kubo? Vypadni. Vravia o tebe, že si blázon a teraz vidím, že majú pravdu. Vravím ti, vypadni.“

„ Ja a blázon? Kdeže. Ale vy, vy ste vrah. Vykopal som si ju.“

„Vypadni!“ Zmenil farbu. Berenika vystúpila spoza rohu, strhla si šatku a ukázala mu ranu na krku. Nemusela nič povedať. V podstate len skríkol a treslo ho o zem. Záchranku som mu zavolal ja. Prišiel som mu vrátiť náradie a len tak ho z ničoho nič treslo o zem. Prebrali ho a odviezli. Neskoršie som sa dozvedel, že leží na psychiatrii, lebo každému vravel, ako sa mu zjavila žena, ktorú zabil a zakopal v lese. Nikto mu to neveril, lebo nikto neveril ani tomu, že dakoho zabil. Nikto totiž v tej inkriminovanej dobe nenahlásil, že by nejaká osoba zmizla.

 

Berenika si večer ku mne líhala a ráno sa pri mne prebúdzala. Tá Berenika, ktorú som nadovšetko miloval a stále milujem. Po našom opätovnom stretnutí sme sa na milovanie nevrhli tak rýchle, ako po našom prvom stretnutí. Ale časom to bolo také, ako predtým.

Splnila moje vrúcne prianie: Poď so mnou, bývaj so mnou a ži svoj život s mojím.

Všetka moja bolesť bola obrovskou školou života. Moja láska Bereniku opäť priviedla k životu. Berenika ma tak milovala, že vstala pre mňa z mŕtvych!

Vlasy Bereniky odvtedy nezdobili iba nebeskú klenbu; zdobili moje ramená, zdobili naše vankúše, tešili moje prsty. Teraz sa milujeme čoraz opatrnejšie a miernejšie; to preto, aby som neublížil tomu maličkému človiečikovi, po ktorom tak veľmi túžim, ktorému cez Berenikinu kožu šepkám, ako ho ľúbim, ako tu budem preň až do svojej smrti.

A hoci som obyčajný nezaujímavý tuctový muž, mám poklad. Splnil sa mi totiž môj skromný sen, čo si s pokorou vážim. Splnil sa mi sen a znova som našiel zmysel života: M i l u j e m  a  s o m  m i l o v a n ý.