O napísanom, vytlačenom, prečítanom a o tých, ktorí za tým boli


Vyznanie lásky Thomasovi Paineovi (Úvaha z "To najkrajšie na svete")

18.11.2017 20:00

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt thomas paine

Je vôbec možné, aby sme milovali niekoho, kto je mŕtvy? Je
možné vyznať mu lásku? Je možné vyznať lásku aj niekomu, koho sme v živote
nestretli?

Skôr je to pochopiteľné, ak sme toho človeka milovali za jeho života a ešte počas toho nášho zomrel. Ak je to niekto blízky
z rodiny, niečo milujeme, možno aj jeho samotného... alebo už si len spomíname a pripomíname, ako sme ho milovali? Je ale možné milovaťniekoho, s kým sme ani len nemali šancu sa stretnúť, pretože medzitým akodotyčný zomrel a my sme sa narodili, uplynulo 176 rokov?

Neviem, či je normálne milovať niekoho mŕtveho, ale čo ak
veríme v nesmrteľnosť duše? Alebo aspoň ak dúfame? Našu lásku môžeme
vkladať do tej duše, ktorá možno niekde je a možno ju naša láska, ak
o nej vie, teší.

Alas! Ja som presvedčená, že možno aspoň vyznať lásku
niekomu, kto nás inšpiroval svojimi činmi a slovami, svojím životom ako
takým. Že je MINIMÁLNE možné byť niekomu takému vďačným. A to MAXIMÁLNE vďačným. Teraz chcem napísať niečo
o Thomasovi Painovi; pre mňa bol najväčšou osobnosťou, aká kedy žila. Desať
rokov dozadu som mu hovorila aj Posol Boží.

Thomasa Painea som spoznala niekedy v maturitnom
ročníku a vďačím za to jednému českému článku o deizme. A to je to najlepšie, čo sa mi vtedy mohlo stať. Len čo som sa začítala do toho, čo napísal, razom mi bol bližším a citovejším ako Voltaire. Len rok predtým som totiž zistila, že
to, čomu verím má oficiálne aj nejaký názov a že ľudia, čo majú vieru ako
ja, sa aj nejako volajú - a aj sa nejako v minulosti volali - Deisti.
Bolo ich niekoľko druhov a Paine sa mi viacej podobal ako Voltaire.

Nemala som doma internet, iba v škole a aj tam mi bol na dve veci, ale v Krajnom bol každý piatok verejne prístupný internet
na základnej škole a tam som si prvýkrát googlila Thomasa Paina. Nemala som najmenšiu pochybnosť o tom (keďže v tom čase som bola hlboko presvedčená o posmrtnom živote), že Boh ho má pri sebe, že mu osobne
položil na hlavu svätožiaru a má ho za svojho pobočníka. Možno sa smejete,
ale moja predstava nemala vtedy od tejto ďaleko. Aj dnes si ešte poviem, že ak Thomas Paine za svoje zásluhy pre ľudstvo nebol Bohom nijako odmenený, Boh nie je spravodlivý.

Bola som do hĺbky duše presvedčená, že Boh odmenil Thomasa za všetky jeho činy a zásluhy pre
ľudstvo, no predovšetkým pre jeho vernosť a lásku. Voltairove "Nie som
kresťan, ale to len preto, aby som Ťa miloval viac" bolo razom zatienené
krásnymi vyznaniami Thomasa Paina. Buď som bola reinkarnovaným Painom, alebo
čo, ale ten človek mi hovoril do duše a jeho láska k Bohu bola aj
mojou láskou k Bohu. V modlitbách som ho nechala pozdravovať
a prosila Boha, aby až zomriem, som sa mohla s Thomasom stretnúť.

Obyčajný človiečik z chudobných pomerov a predsa
svojimi činmi dokázal toľké. Prchký, ale elegantný, skromný v každom
ohľade, absolútne nebažiaci po cti, sláve a peniazoch.

Vek rozumu - jeho vyznania Stvoriteľovi - som si vytlačila
až v prvom ročníku na vysokej škole, ale poznala som ich už pár rokov. Fascinovali ma jeho vyznania Bohu, napísané tak krásnou a pritom jednoduchou, na tú dobu nepatetickou a modernou angličtinou. Čítala som si ich dookola a nikdy som nemala dosť. Age of Reason, kde nakladal dogmám, nezmyselným článkom viery a pritom obhajoval svoju jednoduchú vieru a spieval ódy na Všemocného. Ďaleko preďaleko predbehol svoju dobu až na to doplatil.

Toľko pre Vás, aby ste vedeli, čo s tým človekom vlastne mám, ale teraz, teraz idem niečo
napísať priamo Thomasovi. Táto knižka je celá o Láske a Thomas bol do špiku kostí presvedčený, že Boh ho stvoril z Lásky a on Mu ju oplácal a že je jeho povinnosťou, aby láskou k ľuďom slúžil svojmu Milovanému.
Miloval ľudí a chcel pre nich len to najlepšie, lebo všetci boli božie deti.

Drahý Thomas,

ak niekde si - už tomu tak neverím ako voľakedy, skôr si to len prajem - prečítaj si tieto
slová. Nie sú síce v tvojej rodnej reči, ktorú ovládam, ale azda im rozumieš.

Kde bolo tam bolo, uverila som. Bol to dlhý proces a mala som vlastne všetko, ale to, ako si
mi Ty vstúpil do života, to bolo ako keď otvorím v zime okno. Vyvetral si mi
dušu. Zbavil si ma zbytočností a hlúpostí, ktoré som so sebou vláčila. Moja
viera bola niečo, čo bolo vo mne skryté, ale čo
by som nepokryte vyznala každému, kto by o to stál. Ty si tú svoju vyznal
a doplatil si na to na celej čiare. Ale späť k tomu času,keď som Ťa spoznala...

Vošiel si mi kedysi do srdca a duše, obe si si získal tými krásnymi slovami, ktorými si
vyznával lásku nášmu Stvoriteľovi. Možno vieš a možno nevieš, čím
všetkým bolestivým som si v živote prešla... a hoci často
plná hnevu a beznádeje a smútku, nestala som sa militantným ateistom.
Dakedy som si myslela, že moju vieru nezničí nič, pretože ani tú tvoju nič
nezničilo. Zažil si toľko zlého a predsa si na smrteľnej posteli napísal, že Boh je tvoj Stvoriteľ
a Priateľ. Niekedy som rada, že som sa toho TAKMER všetkého
zbavila, niekedy mi to bytostne chýba, pretože to som bola ja, ja sama
a On a nikto a nič to nemalo zmeniť. Ale zmenilo sa
to a zostalo z toho veľmi málo, skoro nič. Ja som si to tak vtedy vymyslela a možno sa dobre stalo, čo sa stalo. Ja neznášam servilných ľudí a myslím, že Boh je na tom rovnako. Inými slovami, už nie som ani zďaleka takým deistom, akým som bývala. Som iným deistom a občas prevažuje viac príchuť agnosticizmu. Ale keď otvorím Age of Reason, akoby som do toho vždy padla.

Ale bola by som pokrytec, keby som Deizmu, alebo Bohu samotnému nebola vďačná
za to, akým človekom som sa v dospievaní stala. Možno
po smrti sa nedozviem nič a možno sa po smrti dozviem, čo
všetko som vtedy mala a potom už nie. Možno sa raz prebudím do rána
a všetko bude také krásne ako vtedy. Ak by som ozaj chcela, už zajtrajšie
ráno by také mohlo byť. Ale ani Ty si nebol servilný ťuťmák podlizujúci sa Bohu, ale muž myšlienky a činu.

Thomas, toto nemá byť o mne. Ak tam niekde si, vedz, že Ťa
milujem, hoci si mŕtvy. A ak by som naozaj vedela, že tam
si, milovala by som Ťa viacej za všetko, čo
si spravil nielen pre mňa. Milovala by som Ťa
tak, že by nezostalo v Tebe ani spomienky na to, ako Ťa
nenávideli pre tvoju vieru. Pretože boli časy, keď som takú mala aj ja, len možno do kvality
a hĺbky bola iná. Obdivujem Ťa
za tvoju oddanosť a vernosť a vyráža
mi dych, pretože to nemalo nič spoločné s fanatizmom, ale bola to láska so
všetkým čo k nej patrí a ja som jej nebola
schopná tak, ako Ty. Ale Thomas, Láska mi zostala a ak sme boli pre ňu
stvorení, mám nádej na všetko. Aj na to, že stretnem Teba.

Akí sú úbohí všetci tí, čo Ti ani po rokoch nedajú pokoja. Ale prosím,
Priateľ môj, možno je z toho všetkého vo mne oveľa
viacej ako si uvedomujem, len je to pod tým všetkým udusené.

Kedysi dávno som si kľakla na kolená a nechávala Ťa pozdravovať. Teraz sedím za
počítačom a nepozdravujem Ťa o nič menej vrúcne a oddane ako vtedy.

Posledné dva týždne sa Ti venujem viac ako hocikedy inokedy za posledných sedem rokov. Znova
nachádzam tie krásne myšlienky písané Láskou, slová adresované Bohu i ľuďom
a berú mi dych rovnako ako vtedy. Si vyše dvesto rokov mŕtvy, ale v tvojich slovách si stále živý.

Už roky Ťa mám zarámovaného a tvoje zvedavé, krásne oči všetko
pozorne sledujú, nič im neujde. Pozerám na tvoje krojené pery. Neodložila som Ťa
z toho najkrajšieho dôvodu - lebo Ťa mám rada. Je až neuveriteľné čo všetko si za sedemdesiaťdva rokov zažil.

Thomas, zo srdca Ti venujem týchto pár riadkov, pretože nech svet vie, že si ešte stále milovaný. Dokonca aj mnou.

Tvoja navždy

J.

Pôvodný článok napísaný 18.11.2017, dodatočne upravovaný 4.12.2017 12:25

 

—————

Späť