Vyznanie lásky Voskovcovi a Werichovi

Je to takmer neuveriteľné, ale je to skutočne 18 (slovom osemnásť) rokov, čo som prepadla jednej zimnej noci v Krajnom čaru Voskovca a Wericha. Mám to v živej pamäti; mala som len štrnásť rokov a konečne som na fotke v časopise videla týchto dvoch, o ktorých som dovtedy počula len v českých kvízoch, vedľa seba. Na stole bolo
otvorené červené víno, boli zimné prázdniny, posledné na základnej škole. Werich
bol vysmiaty ako mesiačik na hnoji, tradične mu nebolo vidieť oči a Voskovca som videla prvýkrát a pomyslela som si niečo v tom zmysle, že aha, ten "vypadal" takto. No ale museli mi počarovať alebo čo, lebo som si ich vystrihla a opatrovala ako svätý obrázok, vtedy ešte netušiac, čo krásneho sa z toho vykľuje. Jednoducho, stará čiernobiela fotka
z filmu Svět patří nám, mi "pobosoruvala." Internet samozrejme existoval,
len bol nejako mimo mňa a ja som bola vtedy tiež mimo, lebo mojou
starosťou číslo jedna bolo dostať sa na nejakú solídnu strednú školu. V+W, to
čosi tajomné, muselo ísť trošku bokom. Sem tam som na nich pozrela ako na
nejakú záložku v knihe, sem tam som čosi počula v telke, no keď na
95. výročie narodenia Jana Wericha bol zase tento v tom časopise čo
predtým a zasa som sa dozvedela čosi zaujímavé, už sa spustila lavína. Nebolo
nejako na hlúposti času, stále som sa učila, sem tam pozrúc na ten tajomný čb
obrázok, akoby som už v podvedomí tušila, čo krásne sa spustí cez letné
prázdniny. V júni to zašlo tak ďaleko, že mi mama písala ospravedlnenie do školy len preto, aby som si pozrela Hej rup! v pondelok ráno a v Krajnom som po rebríku chodila do obývačky (v chodbe otec robil dlažbu), aby som bez zvuku (zlý signál na jednej českej stanici) pozerala U nás v Kocourkově.

No len čo sa začali letné prázdniny, už to vypuklo. Ako prvé som sa prihlásila do knižnice, do oddelenia pre dospelých a prvú knihu so si požičala Rozhovory s Janem Werichem, ktorú som hltala ako z hladomorne keby ma vypustili. V knižnici som našla ďalšie lahôdky;
nielen hry V+W, ale aj knihu o Osvobozenom divadle. Ach jaj tie fotky. Ľudia
moji, to nemáte tušenia aké krásne to bolo, všetky tie chvíle strávené s nimi dvomi, na to by som nikdy nechcela zabudnúť. Prach a Popel, Kozoroh a Rak, Don Parola
a Don Pandero, Bulva a Papulus, Eufrat a Tigris, Krev a Mlíko, Roura a Trouba... Prázdniny 2000 boli voskovcovowerichovské.
Potom prišla stredná škola a ja som ďalej pokračovala v tejto citovej záležitosti a čítala o nich, čo sa dalo. Podarilo sa mi nahrať v relatívne krátkej dobe všetky štyri filmy a tie som pozerala dookola, do osprostenia. Začala som počúvať Český rozhlas 2 a tam sa človek o nich sem tam čosi dopočul.

Hlboko mi v mysli a srdci utkvel začiatok septembra 2000, môj prvý školský týždeň na Obchodnej akadémii. Presne si pamätám, ako ležím na svojej posteli, natiahnutá aká som dlhá a čítam nové vydanie Klobouka ve křoví od Jiřího Voskovca (?rok 1996), kde mimo iného spomína na toho pamätného Slováka, ktorý ako jediný prišiel na ich
predstavenie. Len čo zbadám tú knižku, hneď si na to spomeniem.

Prvý rok na obchodnej akadémii bolo asi tým naj V+W obdobím v mojom živote; nahrávka zo Slovenského rozhlasu na kazetu na Dušičky (ó já nemám zimu rád, Mistře), krásne zimné prázdniny, Český rozhlas, Listování a krásne vyznanie Voskovca po Werichovej smrti. Ten list som si čítala dookola a stále ma fascinuje.

Roky utekali dopredu, veru nikomu necúvali a zrazu som zmaturovala a takmer rok na to som šla do Prahy a tam švác. Akurát na sté výročie narodenia Wericha som prišla do Prahy a Kladna. No a tu sa začala moja zbierka literatúry o V+W.

Na výstave V+W=100 v Staromestskej radnici mi do rúk padla krásna kniha Vždy s úsměvem, Pocta Jiřímu Voskovcovi a Janu Werichovi od kolektívu autorov. Tam
bolo všetko čo som si len mohla priať a ešte veľa vecí k tomu. To je taká moja modlitebná knižka, tisíckrát prelistovaná a prečítaná. Nemôžem uveriť tomu, že ju mám už 13 rokov!

V tom čase som si v Kladne kúpila knižku Jak to všechno bylo, pane Werichu? Od
Igora Inova. Akurát ju len tak listujem a veru mohla by som si ju prečítať znova.

Keď som začala chodiť na vysokú školu, túlala som sa po bratislavských kníhkupectvách a tam som počas prvého a druhého ročníka prišla po tieto dve lahôdky: Rozhovory
s Voskovcem od MichalaSchonberga a Jednou jsi dole, jednou nahoře
od Frantu Nedvěda (spomienky, ako tento umelec emigroval do USA a ako sa tam spoznal a stretával s Voskovcom v New Yorku).

V decembri 2007 (pamätám si, že sme mali vianočný večierok, na ktorý som nešla), som si v Novom Meste zase kúpila od Wericha knihu poviedok Lincoln 1933, ktorú
som predtým čítala z knižnice. No a až v roku 2012 som za 50 centov na bratislavskej burze kníh prišla po Rozhovory s Janem Werichem (Jiří Janoušek), po tie, ktoré som
si ako 15 ročná požičala na začiatku prázdnin.

Prvé CD, ktoré som kedy dostala, boli pesničky naspievané
Janom Werichom k šestnástim narodeninám. Tuším som ho vydrančila
o deň skôr, už som sa nemohla dočkať a za pár dní som vedela všetky
pesničky naspamäť. Áno, bol to krásny záver prvého ročníka na akadémií. Každé
ráno, hlavne v máji 2001, som si pred odchodom do školy pustila toto CD.
No ešte by som sa rada vrátila do Prahy v 2005, pretože vidieť na vlastné
oči kostýmy z Vest pocket revue, osobné veci obidvoch mojich miláčikov, to
bolo čosi neskutočné. Výstava na troch poschodiach, vrátila som sa tam ešte
raz. Toto všetko dokáže iba láska :)

Ak čas dá a ja nájdem ten veľký zošit s prepismi ich dialógov z divadelných hier, istotne sem niečo zavesím.

Táto veľká láska neustále pokračuje a ja by som povedala, že sa priam prehlbuje. Dva roky dozadu som niekoľkokrát po sebe videla Dvanásť rozhnevaných mužov s George Voskovcom, predtým som videla jeho film Bol som obvinený. Neviem, či sa mi podarí zohnať DVD so všetkými ich spoločnými filmami, ale verím tomu, že podarí. Rovnako verím, že zoženiem aj ich Korešpondencie, hoci dosť som si prečítala z nej aj pomimo.

Jiřidlo a Jeníček sú moje veľké lásky, najdlhšie lásky
aké mám. A všetko vďaka náhodne nalistovanému časopisu počas zimných
prázdnin. Vyžarovalo z neho čosi tak tajomné a krásne, že som to
rokmi pretransformovala do niečoho nádherného, čo sa vlastne ani nedá presne opísať. Skutočne mi obaja robia život krajším.