William Makepeace Thackeray - Jarmark marnosti

Prvýkrát v živote som sa s menom William Makepeace Thackeray stretla na jeseň v roku 2004, keď som si nahrala film Barry Lyndon (réžia Stanley Kubrick, 1975). Do konca kalendárneho roka som ho videla celý niekoľko krát. Učila som sa ním angličtinu. Autorom románu, ktorý slúžil ako predloha oscarovému filmu, je práve hore menovaný pán, o ktorom na literatúre v škole nepadlo ani jediné slovo (práve tak ako ani o George Eliot, čo ma riadne vytáča  na všetky svetové strany). Dickens, Dickens, Dickens, ako keby ani nikto iný nemohol písať lepšie. Dickensa som čítala, ale úprimne, nenadchol ma ani trocha, čo sa nedá povedať o Eliotovej. No a Dickensov súčasník Thackeray je, teda bol, rovnako skvelý ako Eliot(ová).

K veľkej sláve a úspechu sa nedopracoval okamžite. Mám rada spisovateľov, ktorý svojou vytrvalosťou niečo dokázali, a nie tých, ktorí sa stali slávnymi hneď - a práve preto sa ich musíme učiť.

Okrem iného, Thackeray je aj autorom slova „snob.“ Rád ich pozoroval, doslova sa vyžíval v ich primitívnosti, na pokračovanie o nich písal štúdie. Nebolo to na škodu. Jeho román Jarmok márnosti (v češtine Jarmark marnosti, s podtitulom Román bez  hrdiny) je veľmi poučným dielom, ktoré je vlastne celučičké celé o pominuteľnosti všetkého, za čím sa človek len dokáže na svete hnať (peniaze, úspech, sláva, uznanie). Stelesnením tejto túžby po márnosti je slečna Becky Sharpová, neskôr pani Crawleyová. Dcéra potulnej baletky a maliara alkoholika sa bezcharakterne prebíja do vyššej spoločnosti. Popritom klame všetkých naokolo, vydá sa, čím zároveň ohrozí dedictvo svojho manžela Rawdona, ktorému z vojenskej kariéry zostala len šarža. Porodí mu syna, no neznáša ho a Rawdonovi sa smeje, že má syna rád.

Jarmok márnosti vychádzal postupne, po častiach s autorovými ilustráciami v rokoch 1948-1949.

Román má síce podtitul, že je bez hrdinu, ale zrejme iba bez jedného hlavného, lebo sa nám ich núka hneď niekoľko.

Amália Sedleyová sa tiež núka za hrdinu. Kniha sa vlastne začína tým, ako Becky a Amália opúšťajú dievčenskú školu, pokračuje to krátkym, ale intenzívnym pobytom Becky v rodine obchodníka Sedleyho, ktorého čaká krach. Amáliin príbeh pokračuje jej tajnou svadbou s kapitánom Georegom Osbournom, avšak už v čase, keď jej otec skrachuje na burze.

Avšak mojím najobľúbenejším hrdinom je jednoznačne kapitán, neskôr major Viliam Dobbin, ktorý je beznádejne zamilovaný do nemasnej-neslanej Amálie. Zjavuje sa na scéne, zasa mizne, aby napokon... Môj najobľúbenejší hrdina, s obrovskými labami a nohami, šťúply, vysoký, skôr na smiech. Úplný protiklad svojho priateľa Georga Osbourna azda vo všetkom.

Nebolo by dobre, keby som prezradila dej románu. Stojí za pozorné, pomalé prečítanie. Ja som román čítala dobré dva mesiace, nie každý deň, ale každé čítanie som si vychutnala. Kniha je to objemná, preklad do češtiny troška staršieho dátumu (Aloys Skoumal, 1953- 1963). Určite si chcem, ak nie celý román, tak niektoré kapitolky prečítať v origináli.

Teraz zopár perličiek, ktorými Vás chcem „nabarbošiť,“ aby ste si román prečítali. Starostlivo som si ich značila.

Ty můj Jarmarku marnosti – Jarmarku marnosti! Nebýt tebe, mohla z ní být děva jako květ: Petr s Růženou si mohli šťastně hospodařit na útulném statku, obklopeni drobotinou, a jak náleží užívat radostí, starostí, nadějí a trampot. Jenže šlechtický titul a kočár s čtyřspřežením je na Jarmarku marnosti toužebnější hračka než štěstí.

Pán farár Crawley sa veru  nevyjadruje pekne o svojej sestre, starej dievke, po ktorej sa bude dediť.

„Po večeři pila ještě višňovku,“ mluvil dál velebníček, „a do kávy si přilévala curacao. Ani za pětilibrovku bych to nepil; už po jedné sklenici mě pálí žáha až strach. Ona to taky nevydrží, ženuško – zajde – tělo a krev to nesnese! Sázím pět proti dvěma, že do roka Matylda zhebne.“

Až na malé, ojedinelé výnimky, nikto tu nikomu nechýba…

Neobjevoval se ve svých oblíbených lokálech. V klubech, do kterých chodíval, se po něm párkrát přeptávali, ale nikdo ho tuze nepohřešoval; nikdo se dlouho nepohřešuje ve stáncích Jarmarku marnosti.

Nezabudnite na základné pravidlá!

Patří totiž k základním podmínkám hněvu a záští, že musíš, jak jsme řekli, už kvůli důslednosti o nenáviděné osobě lhát a sám těm lžím věřit.

Nezabudnite pri každej príležitosti chváliť!

Dělejte to jako Collingwood: ten kdykoliv na svém panství zahlédl prázdné místečko, hned vytáhl z kapsy žalud a zasadil jej; tak sázejte i vy po celý život poklony. Žalud vás nic nestojí, ale třeba jednou vyroste a bude z něho halda dříví.

Nezabudnite ani poľutovať!

Nemálo Dobbina dojímalo, jak se jeho starý známý, kdysi tak vlídný, z neštěstí pomátl a jak soptí stařeckým hněvem. Politujte zkrachovaného pána; politujte ho vy, jimž  jsou peníze a dobré jméno statkem nejvyšším; jakože jím také na Jarmarku marnosti jsou.

Román bol sfilmovaný v roku 2004 režisérkou Mirou Nairovou.