Za oknom som videl zázrak (Vianočná poviedka)

Dočkal sa prázdnin, práve sa začali. Dneska je Štedrý deň a to znamená, že zasa pod stromčekom nájde veľa vecí. Aj tie, ktoré si sám vybral v Tuzexe.

Stredoškolák Roman napokon vstal s tým, že by sa patrilo niečo rodičom pomôcť, hoci stromček stál ozdobený už od včerajšieho rána, celý dom bol vyglancovaný, chladnička plná. Dnešný deň by mal byť ešte celkom v pohode. Ale zajtra, zajtra to bude horšie. No bude radšej ticho a nebude sa k tomu vyjadrovať. Už sa preto pochytil s otcom, potom s mamou, potom sa povadili medzi sebou. Nebolo by dobre, keby sa to znova zopakovalo.

Byť synáčikom jedináčikom papaláša je niekedy dobre, ale niekedy je to strašná otrava – dumal, keď zbehol dolu a zbadal stôl naložený všakovakými dobrotami. Má to svoje výhody, ako naložený stôl tým, o čom sa spolužiakom ani nesníva, no má to nevýhody – chodiť s rodičmi po návštevách či rôznych funkcionárskych plesoch, ako napríklad hneď zajtra.

Tu si zmyslel na tú sladučkú Marušku, ešte prváčku, on už bol tretiak. Kto ho vie, čo teraz robí? Asi pomáha mamine. Možno ešte len zdobí stromček. Možno balí darčeky. Možno stavia na dvore s mladšou sestričkou snehuliaka, sype vtáčikom do kŕmidla semiačka. Taká obyčajná  Maruška z obyčajnej rodiny... Keby si tak smel vybrať, čo zajtra robiť, chcel by byť s ňou. No dobre, v jednom majú rodičia pravdu – najprv škola, potom radovánky. Dobre, dobre, dobre, v tomto im vyhovie, to ale neznamená, že si nebude predstavovať všetko to krásne, čo by sa dalo s tým sladkým dievčatkom zažiť. Pôjde sa prejsť a zabočí do ich štvrte a skúsi ju  na chvíľku vytiahnuť na prechádzku.

„Oblek na zajtra som ti nachystala, dneska si daj čo len chceš, nebudem s tebou bojovať, nemám náladu,“ nenútene sa na neho usmiala matka spoza sporáka. Keď sa napratal, čo sa do neho zmestilo, ako dobrý poslušný synček, neodpustil si otázku: „S čím potrebuješ pomôcť, mami“?

„Keď mi ošúpeš zemiaky na šalát, rob si do večere čo len chceš. Učiť sa dnes ozaj nemusíš.“

„Tak to mi ani na um nezišlo,“ zašomral, keď šiel na balkón po zemiaky. Potom ich decentne s citom ošúpal a napokon zahlásil, že sa pôjde prejsť a možno skočí aj na cintorín.

„Výborný  nápad, Romčo, vezmi babičke tú ozdobenú čečinu.“

„Mhm.“

Keď vyšiel okolo obeda von, slabunko začínalo nanovo snežiť. Potešil sa tomu ako malý chlapec a s radosťou šiel na vychádzku. Najprv vybavil cintorín, no potom šiel tam, kde by ju mal vidieť, šiel k tomu domčeku, kde bývala so sestričkou a rodičmi Maruška. No na dvore nebolo nikoho, v okne sa svietilo. Chvíľočku postál, no potom sa pobral ďalej. Musí predsa vedieť, čo tie jeho pozdravy znamenajú, musí vedieť, veď nie je hlúpa, čo znamenajú tie čokoládky, keď má meniny on či ona... Vôbec nie je hlúpa, veď keby bola, nepáčila by sa mu.

Mama sa s otcom výnimočne nepochytila, a tak mohli prežiť tie úžasné Vianoce, o akých všetci snívali. Keby sa mu však splnil jeho sen, miesto na ten papalášky večierok a potom štefánsky a potom ten silvestrovský a novoročný... Keby miesto toho mohol byť niekde s ňou.

Nedalo sa nič robiť. Pod stromčekom si našiel toho veľa, o niečom vedel, o niečom nie, s otcom si dal pálenku a potom sa sadlo k televízoru.

Keby sa radšej rozprávali, keby radšej pustili iba platňu a rodičia by spomínali, aké Vianoce mali v detstve... Keby tu tak bola tá babička, čo jej položil na hrob tú čečinu... keby... keby nemusel aspoň na tie tri prekliate akcie. Otec ležal natiahnutý na gauči, mama sedela v kresle, on v druhom, všetci v jednej miestnosti, s fúrou nových vecí, šťastní prešťastní. Vyzeralo to tak, ale tak to nebolo. Dlhšie to nevydržal, dvihol sa.

„Mami, ocino, ďakujem ešte raz za darčeky, ale idem do postele. Dobrú vianočnú noc.“

„Mohol si s nami ešte chvíľu zostať, je to zábava, aha,“ mykala hlavou smerom k televízoru. Otec iba zamrmlal „dobrú.“

Vo svojej izbe sa zamkol, prisunul si stoličku k oknu, oprel si oň hlavu a pozeral, ako pod pouličným osvetlením víria vločky. A potom, ako by sa rozpršalo, skrze slzy videl rozpito. Mal zo všetkého pocit nanič, úplne nanič. Babička tu už nie je, ani Marušku nemá pri sebe. Ach, aby už bolo po všetkom, už aby sa vrátil späť do školy. Lebo všetko sa niekam pominulo, ak tu vlastne niekedy niečo z toho  bolo, ale jemu sa marí, že kedysi dávno bolo toho veľa. Že si zapaľovali vonku na dvore prskavky, že babička skryla niekde v záhrade jeden darček a on ho hľadal, svietili si sviečkou, že hádzali do kútov orechy so slovami „kúty, Vianoce idú,“ že jedli oplátky a omrvinky z nich dávali potom vtáčikom, že šli na prechádzku a pozerali ľuďom do okien na rozsvietené stromčeky. A teraz z toho niet ničoho, iba krásne spomienky. Čakajú ho snobské zábavy, ktoré zo srdca nenávidí. Nerád zaspával uplakaný, a chvíľku to trvalo, kým ho únava premohla a zaspal.

Ďalší deň cestovali do Tatier, kde presne, to bolo jedno. Netešil sa na nič z toho, čo ho čakalo. Dneska jeden ples, zajtra druhý, potom pár dní pauza a nový rok bude vítať zasa v nálade o ničom.

Dorazili do hotela, vybalili sa, potom sa nafešákoval ako sa patrilo, mama okolo neho behala ako keby sa šiel ženiť, veď aj dúfala, že nejaká lepšia sa tam na neho nalepí.

„A netvár sa otrávene, lebo zostaneš na ocot.“

„Však máš teóriu, že najprv škola.“

„To hej, to mám, ale istota je guľomet. Prepánajána, ty si ale krásavec. Akého mám úžasného syna.“

No a napokon nastala hodina H a s rodičmi šiel na ples, kde sa stretol so starými známymi, aj s novými, samou smotánkou, a kde sa cítil tak mizerne ako to len šlo. Dievčatá nič moc. Čo tak robí asi jeho Maruška. Číta malej sestričke rozprávky z knižky, ktorú včera večer rozbalili pod stromčekom?

„A zatancuj si, neseď tu potom ako taká kôpka. Zabav sa trošku.“

Asi prvé dve hodiny sa snažil ako tak sa premôcť, zatancoval si s mamou aj s otcovou kolegyňou, no potom si sadol dozadu k stolu a zúfalo pozeral na rôzny alkohol, ktorého tam mali súdruhovia požehnane. Napokon to nevydržal, aj tak si ho rodičia nevšímali už hodnú chvíľu, šiel si dať do izby čižmy, vzal si svoj nóbl kabát a vyšiel do zimného večera.

Tmavé nebo bolo posiate hviezdami. Nesnežilo, nefúkalo, skrátka bolo nádherne. Do vreciek na kabáte si vzal niečo zo sladkostí zo stola, pretože rád pri svojich potulkách maškrtil. Teraz si vrecká doslova napratal a vybral sa do večerného ticha. Menšia tatranská dedina bola ako z rozprávky, dojem z nej kazila iba hlučná zábava v jej jedinom hoteli. Kráčal dedinou, nazeral do okien a tešil sa z rozsvietených vianočných stromčekov. Nevedel ani ako, ocitol sa na jej konci a potom sa rozhodol, že odbočí na bočnú cestičku. Veď nebeské telesá poskytli dostatok svetla, aby si videl po nohy. Tešil sa z prechádzky a bol rád, že sa na ňu odhodlal. Bolo mu jedno, či ho hľadajú alebo nie, aj tak si ho tam už nikto nevšímal. Ak mama vbehne do jeho izby a nenájde tam jeho čižmy, dovtípi sa, že sa šiel prejsť, no nie?

Šiel azda desať minút, až prišiel k domčeku, ktorému priam rozprávkovo žiarilo okienko. Aj domček bol taký rozprávkový. A ako sa hovorí, kadiaľ prešiel, plota nieto, bránka zlá, tak ho prepadli divné chúťky nazrieť do neho, lebo sa mu videlo, že tam nie je ani záclona, ani záves. Ešte než sa k nemu dostal, znehybnel a započúval sa, či tam na dvore niekto nie je vonku. Keby tam bol pes, už by sa bol ozval. Ľahučkým krokom sa ocitol na cudzom dvore, postavil sa pod okno a nazrel dnu, tak nenápadne, ako sa len dalo. Tvár sa mu rozžiarila úžasom a prekvapením. Čakal znudeného chlapa rozvaleného pred televízorom, ale miesto toho, miesto toho, ako keby pozeral do nejakého čarovného taniera, kde uvidí, čo si len zaželá. Ach, nazerať takto do okna izbičky Marušky.

Útulná kuchynka, v kúte malý živý stromček ovešaný medovníkmi, voskovými sviečkami, jablkami a orechmi. Žiadne sklo, iba prírodná klasika. Stôl a na stole jedlo. Nie také vyberané, ako v hoteli, ktorý opustil, ale predsa ho tam bolo hojne. Videl nejaké nakrájané záviny, typoval tvaroh, orechy a mak, košík s jabĺčkami, pariaci sa čajník, dve šálky, fľašku páleného, kalíšky, ale ľudí zatiaľ nevidel žiadnych. Dobre sa na to pozeralo a tak troška sa zasníval, pretože si zmyslel, že takto to vyzeralo dakedy na babičkinom a deduškovom stole. Ale dedko ich navždy opustil, keď začal chodiť na základnú, babička len pár rokov dozadu.

A tak si ich tu v tom tichom večernom zimnom mraze za tým stolom oboch domyslel. No jeho sladké halucinácie sa rozplynuli, lebo do miestnosti vkročili dvaja ľudia, muž a žena, zrejme manželia, pretože tesne predtým, ako si sadol k stolu, muž jemne plesol ženu po zadku a tá sa zachichotala. Na moment ho prepadol zlý pocit, že pozoruje cudzích ľudí, ale potom sa výčitky rozplynuli a pokračoval v pozorovaní. Do úst si vopchal nejakú maškrtu z vrecka a sledoval, čo sa bude diať.

Obaja mohli mať tak bližšie k šesťdesiatke, vyzerali na jednoduchých dedinských ľudí a vlastne aj takými boli. Žena naliala mužovi, potom sebe, on sa znova postavil, štrngli si a šupli to do seba. Žena sa zatriasla a muž sa tomu zasmial. Naliala mu ešte jeden a potom niekam odbehla. Prišla s pariacim sa hrncom z kúta, do ktorého nebolo vidno. Medzitým sa rozprávali, pretože muž hýbal perami a sem tam sa pousmial. Vyzeralo to vo vnútri na dobrú náladu. Žena nalievala polievku a keď si sadla, muž jej niečo povedal, ona vstala a prisunula si stoličku bližšie k nemu. Ako spoločne jedli, muž jej jemne šmátral rukou po chrbte a žene sa to očividne páčilo, priam sa výžívala pod jeho dotykmi. Keď dojedli, naliala im čaj a potom siahli po koláčoch. Napokon sa muž odsunul na stoličke a ponúkol žene, aby si sadla na jeho kolená.

Pozorovateľ sa vonku pod oknom zachichotal. Pár vo vnútri sa rozprával, možno na niečo spomínali, možno sa bavili o všedných veciach, ale bolo vidno, ako im je spolu dobre, ako si užívajú to, že sú spolu. Návzájom si dávali odkusovať zo svojich koláčov. Potom sa žena zavesila na jeho krk, ovinula sa okolo neho, položila si hlavu na jeho plecia a zatvorila oči. On stále niečo hovoril. Ona sem tam niečo povedala a spokojne driemala, počúvajúc jeho hlas.

Páčilo sa mu to, dojímalo ho to a upokojovalo zároveň. Zatúžil tak sedieť a mať na sebe zavesenú Marušku. Ba čo, stačilo by mu, keby takto videl svojich rodičov.

Bolo to lepšie ako televízor, pretože tam nič tak krásne dávno nevidel. Bolo to miestami zábavné, bolo to dojímavé a bolo to takmer neskutočné. Ako sa len tešil, že vypadol z toho hotela a šiel sa prejsť, ako bol len rád, že zabočil do tej úzkej uličky, ktorá ho doviedla až sem. Ako bol len rád, že vidí to, čo vidí. Usmieval sa a potom ho trklo, že by sa mal pobrať späť, lebo iste je už riadny rozruch z toho, že zasa zmizol.

- Nikto, nikto mi neuverí, čo sa mi stalo. Videl som normálnu vec, ale predsa. Predsa len, bolo to priam neobyčajné – dumal si tíško pre seba. A potom sa to stalo. Behom chvíle to bolo tu a hrozne sa zľakol. Na dvore sa rozsvietilo a muž vyšiel von. Vyšiel po drevo a vymákol ho.

Muž sa začudoval, keď zbadal pod kuchynským oknom šarmantného mladíka s nevinným kukučom, a Roman nestratil duchaprítomnosť a pozdravil.

„Dobrý večer. Prepáčte, už som na odchode.“

„Dobrý večer. Prajete si?“ muž sa zohol a ukladal do koša polienka.

„Prepáčte. Ja len že... Bol som na prechádzke a dostal som sa až sem. Nie som zlodej.“

„To vidím. Zlodeji bývajú väčšinou oblečení inak. Aspoň teda takí, čo kradnú po dvoroch. Nie je vám zima? Dosť mrzne.“

Nebolo mu zima, hoci riadne mrzlo. Ale to, čo videl za oknom, ho zohrial viacej ako by ho zohriali tie kalíšky, ktoré sa vo vnútri popili.

„Nie, nie je mi. Pôjdem už.“ Ale muž na ňom badal, že odchádza s nechuťou.

„A prosím, prepáčte, že som pozeral do vášho okna a kradol vám súkromie. Teraz, na Vianoce. Ale než odídem, musím sa vám poďakovať.“ Muž sa veselo usmial, našponoval sa a ruky si dal vbok.

„Héj? A za čo, mladý pán?“

„Za to, čo som videl, u vás vo vnútri. Bolo to krajšie ako hocičo, čo si človek dokáže predstaviť.“

„Vari ste pozerali, ako jeme večeru?“

„Áno, pozeral. Nehnevajte sa na mňa.“

„Ale, ale. A kde ste sa tu nabrali? Nie ste vy z toho funkcionárskeho plesu?“

„Som, je to zrejme na mne vidieť, že? Nebavilo ma to tam, tak som sa vytratil. Zajtra ma čaká ďalší a na Silvestra zasa. Musím chodiť s rodičmi a vôbec ma to nebaví. Radšej by som sedel v teple pri stromčeku. No, pôjdem pomaly.“

„Mladý pán, kam by ste sa ponáhľali. Myslíte, že sme pojedli všetko, čo ste videli na stole? Nože poďte dnu na kus reči.“ Muž ani nečakal na Romanovu reakciu, otvoril dvere a načiahnutou rukou ho pozýval dnu. Roman nesmelo vošiel do chodby.

„Lucinka, máme návštevu. Mladého pána, ktorý bol na vychádzke a zablúdil až k nám.“ Žena sa najprv prekvapila, podala mu ruku a razom sedel v kuchyni za tých čarovným stolom plným obyčajných, ale čarovných dobrôt. Lusknutie prsom a už držal kalíštek a všetci traja si pripíjali.

„Dáte si niečo?“

„Nie, ďakujem, ja nie som hladný. Tam je jedla.“ Žena spýtavo, ale nie nepríjemne, pozrela na muža. „Odbehol si z plesu. No musí to tam byť riadna zábava, keď uprednostnil mráz.“

„A nás,“ zašvitorila Lucinka a naliala im všetkým čaj, šuchli mu doň frťana a potom sa rozrozprávali.

V tejto milenej nenútenej atmosfére im povedal o svojich trápeniach a o tom, ako mu rodičia ničia plesmi Vianoce. Nevedel ich priezviská, iba krstné  mená, nevedel čo sú zač, čo robia, koľko sú spolu, či majú alebo nemajú deti, ale povedal im všetko, čo mu ležalo na srdci, pretože oni ho k tomu všetkému vyzvali tým, že ho pozvali dnu.

Keď tam tak sedel, rozprával im o svojom živote a oni sem tam prehodili slovko o tom ich, cítil sa akoby bol v nejakej rozprávke, alebo v sne a pritom sa tešil skutočnosťou, že je to všetko pravda a nie prelud.

Prežíval svoju krásnu vianočnú rozprávku a tešil sa z nej ako malý chlapec.

Vôbec sa mu nechcelo odísť, ale musel.

Ako tak kráčal naspäť k hotelu, myslel na to, ako by mu stačilo, keby takto sedel doma s rodičmi, alebo, ach jaj, keby tak on sám niekde „vianocoval“ s Maruškou; len ona, on, stromček a čajíček.

Kráčal a dumal nad tým zázrakom, obyčajným pokojným sviatočným večerom tráveným doma v rozhovoroch a objatiach. Jemu to prišlo ako zázrak.

„Ak sa ma náhodou spýtajú, čo sa mi prihodilo krásne cez prázdniny, poviem im, že za oknom som videl zázrak. Za obyčajným oknom, ktoré ma pozvalo zdieľať s niekým kúštik života.“

Cestou späť si zatancoval vo víre snehových vločiek a tešil sa ako malé dieťa. Do hotelu vchádzal absolútne pokojný a spokojný so životom. Nevadilo mu, že mu mama hundrala, kde zasa bol, že ho nútila tancovať, on bol mysľou a dušou ešte stále tam, za tým oknom, kde aj on sám bol aspoň chvíľočku súčasťou zázraku.