Zasa raz úradovala genetika

Vôbec si nepamätám, či mi v rannom detstve rodičia čítali knižky. Mama tvrdí, že áno. Svet s pamäťou vnímam od svojich troch rokov, pamätám si väčšinu vecí od piatich. Z čias, keď som ešte nevedela čítať, si pamätám leporelo o cvrčkovi, ktorý hral na husliach a hral, kým mravce ťažko pracovali. Sám si nič na zimu nenachystal, no keď prišla zima a on mal už riadne problémy, mravce ho zachránili, nakŕmili a on im za odmenu zahral. 

Potom sú tu spomienky z čias, keď som už vedela čítať. Ja kocúr Stanislav, Hľadá sa Šamísko, Heidi, Macko Timko...

No a potom šialené tempo od prečítania Kvetov v podkroví.

Faktom je, že čítali hlavne starí rodičia - otcova mama, z maminej strany otec, môj otec a tak trocha čítala aj moja mama. A preto si myslím, že keby mi aj neboli čítali, po knihy by som sa dostala aj sama. Boli všade okolo mňa od detstva a stále sú. Otec mal v pivnici ale i v obývačke slušnú zbierku. Stará mama z otcovej strany mala zbierku vo svojom dome, mamin otec zasa nechal po sebe knihy v Krajnom.

Keď som bola ešte decko, môj otec zahlásil: Keby naložili všetky knihy, ktoré som prečítal na káru, neutiahla by si ju.
To bolo neskutočne inšpiratívne, hoci som sa nikdy nechcela v tejto oblasti pretekať.

Keď som skončila základnú školu a mala čerstvo 15 rokov, prihlásila som sa tesne na začiatku letných prázdnin do mestskej knižnice. Samá prvá knižka bola Rozhovory s Janom Werichom. O rok neskôr som si založila vlastný fond, na ktorom poctivo pracujem.

Ak sa na vás z predkov prenesú choroby a záporné charakterové vlastnosti, je to fakt na houby. Ale ak je to láska ku knihám, je to skvelé. Takéto úradovanie genetiky môžem!